Tincamela-knihy

Napísal ©Martina Bucha-Hein, 2021. Ilustroval © Obrázok na obálke publikácie je zakúpený vo foto-banke  „© Samphotostock.cz 1-10616433 autor “korobkova
Podlieha autorským právam. Akékoľvek kopírovanie a šírenie je zakázané, pretože na obrázok sa vzťahujú autorské práva. 2021. Všetky práva vyhradené.

                 Kapitola - 6 -

     Osamela. V hlave jej vírilo množstvo myšlienok. Spomienky sa jej dotieravo vracali a s nimi aj hrozne poznanie. 
„Pane bože, prečo mi to urobil? Bol taký zvláštny, desivý a bola v ňom taká temná zúrivosť. Akoby to ani nebol on. Preboha! Čo sa to vlastne stalo? Ako je to možné. Neskúšal na sebe ten preparát? To je jedine možné vysvetlenie. Ak je to tak, musím ho ochrániť. Musím tomu prísť na koreň, alebo... to nebol on? Bol. Cítila som ho... ale, čo ak som sa zmýlila... čo ak si moje podvedomie iba želalo, vo všetkom tom strachu, aby to bol on?“

     Zaspala plná pochybnosti. Keď podvečer otvorila oči, cítila sa oddýchnutá. Pri posteli niekto sedel. Bol to otec. Na chvíľu sa zľakla, ale keď videl, že sa zobudila vyskočil zo stoličky a sklonil sa nad ňou. 
„Gabika. Konečne... ďakujem ti pane Bože. Ďakujem.“ Pripadalo jej to roztomilé.
„Myslela som, že neveríš v Boha.“ Zašepkala. 
„V posledných dňoch som prehodnocoval svoju religióznu neistotu a prosil ho... ak existuje, aby ti pomohol. Ďalšiu stratu by som nezniesol.“ 
Usmiala sa. Zdal sa byť úplne ako predtým. Na chvíľu privrela oči a ponorila sa do jeho myšlienok. Chcela zistiť, čo sa vlastne stalo. Chcela vedieť, či v tej izbe... videla zmes strachu a nádeje, úzkosti. Veľmi sa o ňu bál. Zašla ešte hlbšie, ale nikde nebolo ani stopy po zúrivosti, alebo zlobe. 
„Niečo nie je v poriadku, buď si vzal ten preparát a nič si nepamätá, alebo to nebol on. Ale ja som ho tam videla.“ Pátrala v jeho spomienkach. Pracoval. Jeho myšlienky patrili práci a... jej. Žiadne testy liekov, ani nič podobné. Nebol to on. V každom prípade si potvrdila to, čo už dávno vedela. Miloval ju a nikdy by jej nechcel ublížiť. Srdce zaplesalo od radosti. 
„Ocko... terorizuješ celé oddelenie.“
„Nie, skutočne nie... ja... len som nechcel, aby sa niečo zanedbalo.“ Rozpačito sa vyhováral. Potichu sa zasmiala. On sa previnilo uškrnul. 
„A vy... zeráš ešte ho... ršie, ako ja. Choď domov. Ohoľ sa. Uprav.“ 
„Nechcel som ta nechávať samú, kým sa nepreberieš.“ 
„Musíš sa vrátiť... k... svojej prá...ci.“ 
„Nie ostanem s tebou, kým ti nebude lepšie. A potom ťa zoberiem ku mne. Už ťa nikdy nenechám samu. Nikdy si neodpustím, čo sa ti stalo. Keby som bol s tebou...“ Hlas sa mu zúfalstvom zlomil.
„Oci... nemôžeš za... to, keby... si bol... so mnou, tak už si po smr... ti. Zabili by ťa zlo... deji.“ 
„Tí policajti žiadajú o tvoje vydanie, národná bezpečnosť. Nesúhlasil som, nedovolím, aby ťa odviedli a urobili z teba laboratórnu krysu.“
„Ďakujem oci... veľmi mi odľahlo.“ 
„No, bude to dosť nepríjemné. Budú ťa musieť zaregistrovať, ako psychotroničku, ale nedovolím, aby ťa odviedli. A môžu oficiálne cez súd požiadať o zverenie do starostlivosti štátu. Vzhľadom na tvoje schopnosti, ktoré presahujú štandardný rámec, ale aj to zvládneme. Máme dostatok prostriedkov a právnych zástupcov, aby sme ich žiadosti pobili.“ Vyhŕkli jej slzy.
„Veľmi som... sa bá... la, aby ma neodviedli.“ 
„Ale budeme sa musieť postarať o tvoju bezpečnosť. Budeš potrebovať špeciálne vzdelávanie. Z času na čas k nim budeš musieť zájsť na nejaké preskúšanie a psychotesty. Ďalej ťa prihlásim na kurz sebe-obrany a nájdeme ti telesného strážcu. A podľa situácie dodáme všetko, čo bude treba.“ 
Prikývla. 
„A teraz spí anjelik. Viem, že čím viac spíš, tým sa rýchlejšie zotavíš. Vždy to tak bolo. Keď sa vyspíš načerpáš toľko energie, že sa tri krát rýchlejšie regeneruješ, ako my obyčajní ľudia.“ Zasmial sa. Pokrútila hlavou a naozaj sa pokúšala zaspať.“
„Choď domov ocko.“ Driemajúc zavelila. Poslúchol. 

     Olegom zmietal hnev. Nechcela s nimi hovoriť. Vedel, že si všetko pamätá, ale z dôvodu, ktorý poznala len ona, nechcela komunikovať.“ Čo ťa žerie?“ zaujímalo Martina.
„Nebude spolupracovať, ani vypovedať.“ 
„Je len dezorientovaná a vystrašená. Ak ju presvedčíme, že ju ochránime, upokojí sa.“
„Nepresvedčíme. A odmietla ísť do centra. Bude to tvrdý oriešok.“ 
„Ešte šťastie, že o tom nerozhoduje.“ 
„Ale bude problematická na spoluprácu. Nechcel som to takto. Chcel som si pokojne sadnúť, vysvetliť, ako to tam vyzerá a čo sa od nej očakáva.“ 
„Môžeš to ešte skúsiť.“ 
„Je tvrdohlavá, cítim ten odpor. Viem, že ju nepresvedčím.“ 
„Pozná útočníkov.“ 
„Zrejme, prečo by inak mlčala?“ 
„Zamotáva sa to. Ani doktor, ani otec nepoznajú nikoho s kým by mohla mať taký dôverný vzťah. Ani priateľky, ani nikto. Je teda riadne tajnostkárska. V podstate o nej nikto nič nevie.“
 „No... otec o nej skutočne veľa nevie. Nechal ju po smrti matky viac menej samu. Deti nemám, ale keby som mal, určite by som svoju pätnásť ročnú dcéru nenechal starať sa samu o seba. Je primladá... aby so všetkým bojovala sama.“ 
„To je diskutabilné. Možno si to tak želala. Ona je iná. Je schopnejšia ako ktorákoľvek dospelá žena. Telepati dozrievajú prirýchlo, sú nielen inteligentný, ale aj samostatný a sebestačný. Ten ich talent z nich urobí predčasne dospelých. Oni vlastne ani detstvo nemajú. Alebo sú detinský... tak do ôsmich rokov, potom dospejú.“
 „Takže je vlastne dospela.“ 
„Psychickým vývojom a dozrievaním... áno. Zistil si v jej správaní, čo len náznak puberty?“ 
„Nie. Správala sa ako normálna dospelá žena.“
„To je to. Telepati pubertu preskočia.“ 

      Vrátili sa do centra. Lenka so Sebastiánom ho pozorovali. Oleg len prikývol. 
„Hej vy, nahlas... prosím! Nie všetci v tejto miestnosti sa dokážeme rozprávať bez slov. Vždy ma z toho vynechávate.“ Ukrivdene vyhŕkol Marek. 
„Je telepatka, pretože ešte nevládze rozprávať, hovorila s Olegom bez slov.“
 „Presne ako často robíte aj vy?“ 
„Áno. A máme ešte jednu zlú správu.“ Hlesla Lenka. Brat ju chvíľu pozoroval, potom už len zahrešil. 
„Jej otec nedal súhlas, aby sme ju previezli do centra.“ 
„To teda nie je dobre. Ako to funguje ďalej?“ spýtal sa Martin.
„Súhlasil, aby sme ju zaregistrovali, ale nezverí ju do opatery NBS. Nedovolí skúšobné, vstupné testy. Môžeme požiadať súdnou cestou, ale to môže pri jeho stykoch a finančnom zázemí, trvať roky s veľmi neistým výsledkom.“ 
„Tak ju musíme presvedčiť. Ak bude súhlasiť ona, bude aj jej otec.“ Navrhol Marek. 
„Nepresvedčíte ju. Odmieta, čo i len pomyslenie na centrum.“ Vyhŕkol Oleg.
„Musíme dať hlavy dokopy s právnikmi, ako to posúriť a preskočiť súdne naťahovačky.“ 
„Lenže ak ju sem privlečieme nasilu, osoh z nej mať nebudeme, bude s nami bojovať a priečiť sa.“ Oponoval
Sebastián.
„Počúvajte ma dobre! Vieme všetci dobre, že ak ostane vonku, je po nej. Je zbytočné tu polemizovať o nejakých morálnych aspektoch. Telepati a ešte k tomu takýto silní a aktívni... nerastú na stromoch ako hrušky. Bolo by hriechom voči univerzu, plytvať takým talentom. Ako druhé, ak ju nezískame my... niekto áno, čo je dvojsečná zbraň, ako iste viete. Stačí si spomenúť na Nikolajenka, alebo Alionu, alebo na toho kanibala Parnisa. Ten bol fakt nechutný. Dalo nám zabrať ho upratať. Takže ju sem dotiahneme, po dobrom, či zlom! Časom si zvykne.“ Uzavrela Lenka tvrdo. 

     Gabriela mala pocit, že jej exploduje hlava. Mala bolesti, ale odmietla lieky. Michal sa za ňou zastavil dva krát, ale aj naďalej odmietala analgetika. Snažila sa koncentrovať, aby sa upokojila a zaspala, tak by zmiernila svoje muky.

 
     Oleg už zase nemohol spať, o pol štvrtej sa vybral do centra. Marek, ako vždy sedel pri počítači. 
„Ahoj, nemôžeš spať Oleg?“ privítal ho, len čo vošiel. 
„No, už som sa vyspal.“ 
„Pozri na toto.“ Ukazoval mu jeden monitor.
„Je to z nemocnice?“ 
„Áno jedna s kamier v jej izbe.“ 
„Nespí?“ 
„Nie. Vyzerá to, že ma bolesti...“ 
„Nedávajú jej analgetika?“ 
„Odmietla, ale to nie je všetko. Pozri, keď to prehodím na infračervený skener. Videl si už niečo podobné?“ 
Zalapal po vzduchu od úžasu. V prítmí izby sa jasne črtala Gabriela. Infračervená kamera zachytila tepelný zdroj, ale aj akúsi žiaru okolo nej.
„Čo to je dočerta?“ 
„Myslel som, že ty mi to vysvetlíš. Určite niečo, čo telepati bežne robia. Ak sú zranení, alebo majú bolesti.“ 
„Nemá horúčku?“ 
„Nie, len mierne zvýšenú teplotu, ale to je vzhľadom k jej zraneniam normálne. Čo to potom je? Je telepatka, možno...“ 
„Toto telepati nerobia.“ 
„Ale povedal si, že je telepatka.“ 
„Je telepatka, komunikovala so mnou.“
„A ako by si to potom vysvetlil? Ktorá skupina psychotronikov toto robí?“ 
„No... empatickí liečitelia. Vedia okolo seba, alebo okolo ľudí, ktorých liečia, zhlukovať energiu. Majú taký nejaký 
Auto-regeneračný systém. Ale ona je telepatka.“ 
„Presviedčaš mňa, alebo seba?“ 
„Nato sa musí pozrieť otec, ten bude múdrejší. Zobudím ho...“ 
Už chcel vytočiť číslo, dvere sa otvorili a dnu vošiel rozospatý, najstarší Juráň.
„Netreba synak, som tu. Tak čo máme.“ 
„Pozri na toto. Vieš to vysvetli?“ Patrik zahvízdal.
„Samo-uzdravovanie? No, to je dosť prekvapujúce. Podľa všetkého je telepatka. Odkiaľ toto?“ 
„Ako dlho jej bude trvať, kým sa zregeneruje?“ spýtal sa zvedavo Marek.
„No... tak štvrtinu času, čo obyčajní ľudia. Ale to je veľmi neobvyklé, nemožné u telepatov.“
„Mohlo dôjsť k nejakej mutácii. Alebo genetickému upravovaniu. Jej stará matka bola v Rusku tri roky. Hneď nato otehotnela, je dosť možne, že...“ Rozmýšľal nahlas Patrik.
„Musíme jej otca presvedčiť! A rýchle, ak sa to dostane von... mohlo by sa to veľmi skomplikovať. Bude zaujímavá pre všetkých bláznov v Európe.“ 
 
     

      Zaspala až nad ránom. Po prebudení sa cítila oveľa lepšie. Pokúšala sa posadiť. Rebra ju boleli, ale nebolo to až také neznesiteľné. Pooperačné rany a zlomene predlaktia, kľúčna kosť aj lopatka sa takmer zhojili, ešte počas jej umelého spánku. Infúziu odpojili. Pokúšala sa trošku rozhýbať. Konečne sa jej podarilo posadiť. Miestnosť sa s ňou roztočila. 
„Musím chvíľu počkať, kým sa mi vyrovná tlak. Sedela, až kým miestnosť neprestala tancovať.
 „Teraz nohy.“ Vedela, že je slabá a miestnosť sa opäť roztancovala. Podarilo sa jej spustiť nohy, ale sedela bez pohybu, až kým sa izba znovu neustálila. 
 

     Marek spozoroval, že sa pokúša vstať. Vytočil Olega. 
„Ahoj, už si v nemocnici?“ 
„Áno, prečo?“ 
„Mal by si sa poponáhľať. Pokúša sa vstať a mám veľké obavy, že to ešte nedá.“ Oleg sa rozbehol. Vtrhol do izby práve vo chvíli, keď sa spustila na zem. Padla, ako podťatá. Zachytil ju v poslednej chvíli. Na sekundu si od úľavy vydýchla, ale keď zazrela, kto ju chytil, zľakla sa. 
„Gabriela čo to tu vystrájaš?“ zamrmlal nahnevane, keď ju ukladal naspäť do postele. Unavene vzdychla.
„Chcela som skúsiť, či to zvládnem.“ 
„No, nato si ešte pár dní musíš počkať.“
 „Asi som priveľmi zoslabla a stuhla.“ Prehodila zľahčujúc tému.
„Vidím, že ti je oveľa lepšie, ako včera.“ 
„Áno, je to sto a jedno.“ 
„Gabriela mali by sme sa porozprávať.“ 
„Nechcem sa s tebou rozprávať.“ 
„Prečo nie.“ 
„Lebo sa mi nepáči smer nášho rozhovoru, pre mňa z neho neplynie nič pozitívne.“ 
„Musíš mi povedať všetko, čo vieš. Snažím sa ťa chrániť. Chcem dostať tých lumpov, čo ti to urobili.“
„Boli to len zlodeji.“ 
„Neboli a ty to dobre vieš. Tí ľudia o tebe vedia. Gabriela, prečo sa tak brániš priznať svoje schopnosti? Všetkým je to úplne jasné, ale ty sa tváriš, akoby to neexistovalo.“ 
„Lebo bez schopnosti o ktorých tvrdíš, že mám... a nemám, je život oveľa ľahší.“ 
„Je nezodpovedne zahadzovať dar, ktorý máš.“
„Nemám žiaden dar! Som obyčajné dievča a tak to aj zostane. Možno mám vyššie IQ, možno nejakú latentnú formu... niečoho, ale nič čo by stálo za zmienku.“ 
„Sama tomu neveríš.“ 
„Verím, nevyužívam žiadne mimoriadne schopnosti. Chcem len svoj život a právo o ňom rozhodovať. Neodvediete ma, ocko vás nenechá. Viac sa o takýchto hlúpostiach nebudem rozprávať.“
„Je mi ľúto Gabriela, ale nato je už príliš neskoro. Ľudia, ako my, si takýto luxus nemôžu dovoliť. Máme dôkazy a ty to vôbec neuľahčuješ. Vieme o tebe všetko, poznáme váš rodokmeň.“
„Rodokmeň? To nič nedokazuje.“ Tvrdohlavo odporovala. Nahneval sa. Pristúpil k nej a hodil jej do lona fotografie, ktoré vybral z vrecka.
„A čo mi povieš na toto? Ani jeden normálny človek, to nedokáže.“ Prezerala si obrázky, značne ju rozhodili. Boli to fotografie z infračervenej kamery.
 „A ešte o tomto... povedz mi teraz, že sa mýlim.“ Podal jej výsledky genetického vyšetrenia. 
„Odkiaľ to máš?“ piskľavo zo seba vysúkala.
„Ako ste sa opovážili ma sledovať! Kde je súdne povolenie a súhlas môjho otca?! Ako ste si vôbec dovolili, odobrať mi vzorku DNA?!“ zasipela.
„Tá kamera je tu kvôli tvojej bezpečnosti... ako svedka, ktorý prežil. A DNA sme odobrali, kvôli možnosti transplantácie v prípade, že by ti zlyhal niektorý z orgánov, pretože toto riziko bolo vysoko pravdepodobné. Je to bežný postup.“ 
„Okamžite odstráňte tu kameru! Môj otec vás zažaluje z obmedzovania mojej osobnej slobody, zo špehovania, psychického nátlaku a terorizovania.“ 
„To sa nestane, máme dosť bezpečnostných podkladov na svoju obhajobu. A samozrejme dostatok dôkazov, aby sme požiadali tvojho otca... legálnou, súdnou cestou o tvoje zverenie, do našej starostlivosti. Pritlačíme ho, prehrabeme každý milimeter vášho života a niečo nájdeme.“ 
Nešťastne naňho pozrela, jasne cítil jej smútok a strach. Vyhŕkli jej slzy. 
„Nerob mi to Oleg. Prosím ťa...“ 
„Gabriela, tak sa musíš viac snažiť s nami spolupracovať.“ Zašepkal jemne, aby zmiernil tvrdé slová. 
„Bojím sa Oleg.“ Vyriekla rozrušene, prudko sa posadila, nevšímajúc si bolesť.
„Nemôžem, Oleg, ja nemôžem. Tak veľmi sa bojím...“
Prikryla si tvár rukami a tíško nešťastná zaplakala. Bol bezradný, jej plač mu trhal srdce. Pristúpil k nej a položil jej ruku na plece 
„No tak, mačiatko... neplač, no tak. Ochránim ťa, nikto ti neublíži.“ 
Ani nevedel ako, ocitla sa mu v náruči. Mal pocit, akoby držal v rukách niečo krehké a vzácne. Ešte nikdy nezažil niečo podobné. Pomaly sa upokojovala. Uvedomila si, že mu plakala na hrudi, zrozpačitela. Hanblivo zdvihla oči a stretli sa z jeho temným, smaragdovým pohľadom.
„Pre... prepáč.“ Zašepkala. Priložil jej prst na ústa.
 „Tíško mačiatko, to je v poriadku.“ 
Uprene mu hľadela do oči. Ani nevedel, ako sa to stalo. Jednoducho sa k nej sklonil a nežne obtrel o tie čarovné ústa. Prekvapením stuhla, potom sa uvoľnila a poddala bozku. Nevedela prečo sa to deje, ale vnímala nevýslovný jas, šťastie a veľa pozitívnej energie. Až kým sa nezakolísalo jej podvedomie a zvonček vo vnútri, niečo dvíhalo. V hlave sa jej ozval poplašný alarm. Nasilu sa od neho odtrhla.
„Nie!“ zaprotestovala. Odstúpil od nej a keď mu pohliadla do oči, srdce jej zamrelo. V očiach mal tvrdý, neľútostný výraz. Chcel sa jej dostať do podvedomia.
„A čo povie ten tvoj sudca na sexuálne obťažovanie, zneužívanie maloletej a pedofíliu? Mám pätnásť a ty dvadsať tri. Práve si ma obťažoval.“ Chladne sa uškrnula. Zagánil.
„Nepovie nič,“ odsekol,  „psychotronikom sa roky počítajú inak. Pre nás si dospelá, vyvinutá osoba.“ 
„Ak som dospelá, nemôžete ma odviesť. Nikto, okrem mňa o tom nerozhoduje. Rozhodnutie o mojej starostlivosti je teda bezpredmetné. Podľa vás som svojprávna.“ Zasmiala sa natešená.