Zlodejka v duši-Gabriela kapitola -2-
Poznámka:
Obrázok na obálke publikácie je zakúpený vo foto-banke „© Samphotostock.cz 1-10616433 autor-korobkova" a podlieha zákonu o autorských právach.
Dievčina dobehla presne o šiestej a vydali sa na cestu. Kamarátka mala slabšiu kondíciu. Celou cestou fučala od námahy a nadávala. Gabriela si ju dobrosrdečne doberala.
Oleg s Martinom sa vracali so služobnej cesty domov. Boli unavení, nielen fyzický, ale aj psychický. Vyriešili ďalší prípad sériových vrážd.
- Som rád, že ideme domov. Takéto zverstvá so mnou vždy zamávajú. - Prehodil do ticha Martin.
- Už je to za nami, pusť to z hlavy. -
- Ako si to vedel Oleg? -
- Čo ako som vedel? -
- Vedel si presne, ako sa to stalo... čo presne s nimi robil, aj kde ich zahrabával. -
- Skúsenosti zo školy? - pokrčil plecami.
Skúšal ho presvedčiť, naviesť svojím smerom.
- Myslíš si, že som sprostý? Pracujeme spolu už dva mesiace. Celé dva mesiace ťa pozorujem. Máš iba dvadsaťtri. Keď ťa ku mne pridelili, myslel som, že si jedno z tých „geniálnych- tlačeniek“, ktoré dostávajú papier zato, čie deti sú, ale nie zato, čo vedia. -
- A... dokázal som opak? - uškrnul sa.
- Preklepol som si ťa. Máš vysoké IQ, prvú vysokú si skončil v osemnástke, máš tri doktoráty. A je tu ešte niečo, pracujeme pre NBS. Mňa k nim prevelili kvôli skúsenostiam, ale ty si syn oboch vedúcich pracovníkov, takže som predpokladal, že si tlačenka. -
- Mať rodičov veliteľov, nie je vždy výhra. - Podotkol.
- Prišiel som nato, že nie si tlačenka. -
- Ostáva teda už len jedna možnosť. - Figliarsky zatiahol Oleg.
- Chcem to vedieť a chcem, aby si mi to povedal. Povedal mi konečne pravdu! Prevelili ma do NBS... dobre, máme kanceláriu mimo centa, ale spadáme pod nich a keď tam prídeme, je to iné. -
- Ako iné? - zaujalo Olega.
- Ste iní! Vnímam vaše... neviem, ako to vyjadriť. Jednoducho táto bezpečnostná služba... má priveľa vedomosti a priveľa právomoci. - Útočil podráždene Martin.
- Celý názov je: „ Národná bezpečnostná služba, oddiel psychotronikov“, som psychotronik, ale ty s tou tvojou racionálnou dedukciou tomu neveríš. -
- Ale áno. Podozrieval som ťa z niečoho takého,-
unavene zatiahol, - myslel som si, že máš nejaký ten zmysel navyše. Aj tvoji súrodenci a rodičia a vlastne všetci v tom centre. - Dokončil.
- Tak to ma teraz udivuješ. Myslel som, že také niečo, pre teba nie je racionálne. -
- Pozri, mne je jedno, akým spôsobom chytíme nejakého zvera v ľudskej koži. Podstatne je, že ho dostaneme. Pre mňa, za mňa si hladkaj sklenenú guľu, len aby to malo výsledný efekt.
A už dávno viem, o takto talentovaných ľuďoch. Kedysi som mal priateľku. Myslím, že bola telepatka, ale nikdy to otvorene nepriznala. Nechala ma kvôli tomu, že som bol nezodpovedný. Bol som mladý a mal rád dievčatá... všetky. Ona vždy všetko vedela. Nedalo sa pred ňou nič zatajiť, pripravovalo ma to o rozum. Ale aj tak ma veľmi ranilo, keď ma nechala. Miloval som ju. Žiaľ, prišiel som nato, až keď jej nebolo. Avšak mala pravdu, ona chcela rodinu a ja som chcel slobodu. -
- Čo je s ňou teraz? -
- Myslím, že zomrela. -
- To mi je ľúto. Zrejme naozaj zomrela, vedeli by sme o nej. Tieto talentované osoby sú registrované. -
- Je to už dávno, - mávol rukou, - si telepat? -
- Nie, empatik, dotykový empatik. -
- Prečo si sa rozhodol mi to teraz povedať? -
- Pretože sa pýtaš... čakal som kedy s tým začneš, prišiel čas, dôverujem ti. -
- Som rád, že mi dôveruješ. Čo presne tá tvoja empatia obnáša? -
- Cítim to, čo cítia ľudia, všetky emócie. -
Martin chvíľu zamĺknuto rozmýšľal, potom na Olega vyvalil oči.
- Kriste pane! Chceš mi povedať, že cítiš to, čo cítia obete? -
- Áno. -
- Ježiši, aj fyzický? -
- Niekedy, keď sa ich dotknem, alebo predmetov. Ale tomu sa vyhýbam, je to nepríjemné a bolestivé. - Trpko sa usmial.
Martin ho zdesene pozoroval.
- Zbláznil si sa človeče?! Nechcem ťa viac vidieť... nebudeš viac chodiť na miesta činov, budeš vypočúvať svedkov, v tom si veľmi dobrý! –
- Ale budem, vieš dobre, že tu som najlepší. Viem presne, čo sa dialo. - Opäť chvíľu mlčali.
- Ako to znášaš? -
- Dá sa, zvykol som si. Viem sa odreagovať, povzniesť nad vec. Apropo... keď hovoríme o odreagovaní sa. Tu v blízkosti, môj kolega z výšky, usporiadal nejakú akciu. Májske ohne, alebo dačo také. Srdečne ma pozýval, len som nevedel, či to stihnem... tak ak máš chuť...? Bude tam grilovačka, chľast a baby. - Urobil na neho výrečnú grimasu. Martin sa zazubil.
- Tak to ja rád. Taká ponuka sa nedá odmietnuť. Kde je chľast a baby, tam budem určite veľmi spokojný aj ja. Ty nepiješ, však? -
- Nie, nerobí to dobrotu s mojou empatiou, vtedy som oveľa vnímavejší. –
- A baby, nie si gay, že? -
- Nie som gay, ale baby ma považujú za nezaujímavého suchára. –
- Lebo ich hneď prekukneš. A stratíš záujem. –
- Aj to. - Zasmiali sa.
Gabriela sa cítila veľmi nepríjemne. Zdalo sa jej nočná mora. Tak sa sem tešila. Bol tu jeden dvadsaťročný chlapec. Prenasledoval ju svojimi oplzlými návrhmi už pár mesiacov, ale doposiaľ sa mu úspešne vyhýbala. Dnes podgurážený alkoholom, ju neustále vyhľadával a jasne jej dával najavo, svoj záujem. Kým sa pri nej zdržovala Valika, nepribližoval sa. Akonáhle niekam odplávala v záplave jej výrazného parfumu, okamžite si prisadol. Dva krát mu úspešne utiekla a prosila kamarátku, aby ju nenechávala samotnú. Dievčina sa len zachichotala.
- Buď k nemu milá, je zlatý a žerie ťa. Nespadne ti koruna z hlavy... ak budeš k nemu milá, aj on bude milý. -
- Je to odporný, arogantný chlipník! -
- Ale takí sú všetci chalani. Čo by som ja dala zato, keby ma takto niekto uháňal. - Afektovane vzdychla a opäť kamsi odbehla. Juraj už značne potúžený a odvážny, od skonzumovaného alkoholu, okamžite využil príležitosť a zvalil sa k nej na deku.
- Ahoj. - Ovanul ju závan domácej pálenky.
- Ahoj. Prepáč, idem na chvíľu za Andrejkou. -
Chcela sa slušne vyhovoriť a zmiznúť, ale zdrapol ju za ruku a stiahol naspäť. Pri dotyku, podvedomie okamžite naskenovalo jeho myšlienky. Zachvela sa od strachu. Naozaj si vzal do hlavy ukázať jej, "kto je tu pánom". Chcela sa vyslobodiť, ale chytil jej aj druhé zápästie a stlačil celou silou. Zjojkla od bolesti. Fyzický bol oveľa vyšší, zdatnejší. Urastený muž, plný sily a navyše podnapitý, takže si ani neuvedomoval, že jej spôsobuje bolesť. Do oči jej vyhŕkli slzy bolesti.
- Pusti ma Juraj! - zasyčala a pokúšala sa oslobodiť. Stisol silnejšie a ona opäť zastonala.
- Keď pekne poprosíš! - zarehotal sa. Hnusil sa jej. Hrýzla si do pery, ale prisahala, že ani keby jej ruky dolámal, nepoprosí.
- No, čo ľadová kráľovnička, ako sa ti páči zábava? -
Popustil stisk sám od seba a ona vydýchla.
- Je to tu za... zaujímavé. - Zaševelila.
- Si veľmi pekné dievča, len trošku horenoska. Už dlho sa mi páčiš. Ale ty sa hráš na ľadovú kráľovnú. -
- Nie som ľadová kráľovná! - odfúkla pobúrene. Opäť ju stisol, zahryzla si do pier, aby nevykríkla.
- Nemám rád hrdopýšky, myslíš si, že si niečo lepšie, ako my? -
- Nikdy som si nemyslela, že som niečo lepšie. Som ako ostatné dievčatá. A pusti ma. - Odvrkla už nahnevaná. Zase sa zarehotal, ale nepustil ju.
- A vieš čo, ideme sa prejsť do lesa. Čo ty nato?! - zaškľabil sa jej do tváre. Oblial ju studený pot.
- Ja... Valika ma bude hľadať. A nechcem sa prechádzať. -
- Nikto sa ťa nič nepýtal! - odvrkol namosúrené.
- Musím ti ukázať niečo zaujímavé, nebuď strachopud... na chvíľu. Nič ti neurobím, neboj... iba sa prejdeme. - Dodal, keď zazrel v jej očiach zdesenie. Už sa aj dvíhal a ju ťahal za sebou.
- Pusti ma, lebo začnem kričať!
- Áno a čo? Každý vidí, že si tu sedíme na deke a nič sa nedeje. Hrkútame si, a keď začneš kričať... poviem, že si si vypila... vysmejem sa ti, pred všetkými a potom.... potom si ťa niekde počkám. - Zase sa rozrehotal. Ťahal ju smerom k lesu. Vtiahol ju do tmy, zvierajúc jej celou silou zápästie. Na chvíľu stratil rovnováhu. Využila situáciu. Kopla ho z celej sily do holene, sotila a vytrhla sa. Zreval od bolesti, aj urazenej mužskej pýchy. Nečakala, či sa pozbiera. Utekala do tmy, aby sa ho zbavila.
- Však počkaj ty suka, keď ťa chytím! - vyhrážal sa hustej temnote.
V tme sa dobre orientovala. Počula ho kdesi za sebou. Vedela, že sa musí dostať domov... krížom cez poľany... ak by šla po ceste, mohol by ju niekde počkať a chytiť. Bežala ako o život, plná strachu a úzkosti. Uvedomovala si, že za takej mesačnej noci by ju na lúkach mohol vidieť. Počula svoj plytký dych a krv hučala od vypätia v ušiach. Vnímala, ako jej srdce splašene tlčie.
- Dobre, tu by mala byť niekde odbočka. Aha... tu je to. Teraz po tej rovine a tam hore už vidieť tie ohne. - Navigoval sám seba Oleg.
- Pamätám si, ešte ako chlapec, že to boli dobre akcie. -
Nostalgicky zaspomínal Martin.
- Nikdy som nechodil na takéto akcie. Žil som v centre, vyrástol v labáku. -
- Žiadne baby? -
- Ale áno. No, všetko psychotroničky. Všetci o sebe všetko vedia. -
- Kruci! To musela byť nuda. Spomínam si na jedno dievča, milovala sa, ako hurikán. Bola veľmi prírodou obdarená... - smejúc sa, naznačil rukami veľké prsia. To bol celý Martin. Roztopašník so srdcom na pravom mieste. Oleg sa uškrnul, chcel niečo vtipne odvetiť, keď kútikom oka zaregistroval nepatrný pohyb v tme. Bol to zlomok sekundy. Strhol volant, ale aj tak to „ niečo“, zachytil. V okamihu ho zachvátil nával strachu. Nebol to jeho strach, ale toho "niečoho", čo práve zrazil. To "niečo", pristalo na prednej kapote a silou zotrvačnosti preletelo, ponad auto. Žena, bola to žena. Nechápal odkiaľ sa z tej zmy vynorila. Dopadla na druhej strane za autom.
- Ježiši! - zreval, zdesený Martin. Oleg prudko zabrzdil, obaja vyskočili z auta a rozbehli sa k zrazenému chodcovi. Pri-neskoro zaregistrovala svetla. V panike pred prenasledovateľom si neuvedomila, že utekajúc, pretína cestu. Od strachu si nič okolo seba nevšímala. Vbehla na cestu priamo pred tým autom. Vodič strhol volant, ale aj tak ju zachytil. Nestihla spanikáriť. Necítila bolesť, až kým nedopadla. Prudký náraz jej na chvíľu vyrazil dych. Dvaja muži k nej pribehli. Polapila dych a prudko sa posadila. Zastonala. Jeden pokľakol a zbežne ju prezeral. Druhy si bezradne prehrabal vlasy a zaklial.
- Kriste, si slepá?! Mohol som ťa zabiť! -
Martin ho od nej odtiahol, keď videl pokrivenú tvar od bolesti.
- Cíti jej bolesť, fyzicky, - uvedomil si v duchu, - ty sa jej nedotýkaj a upokoj sa! – rozkázal.
- Ste v poriadku? -
- A... áno. Myslím, že áno. - Zajakávala sa ešte stále od ľaku.
Oleg sa snažil upokojiť, žila a zdalo sa, že nie je vážne zranená. Martin ju prezeral.
- Máte bolesti? -
- Som len poudieraná, som v poriadku. -
Oleg zachytil paniku a veľký strach. Začudovane sa na ňu zahľadel, mal zvláštny pocit. Akoby na nej bolo niečo inak. Okrem tej paniky nič necítil. Vyviedlo ho to z miery, bežne o ľuďoch zistil absolútne všetko, pri jedinom dotyku. Prudko a arogantne mu pozrela do oči. Jasne si prečítal, - čo na mňa zízaš- , ani nevedel prečo, rozzúrilo ho to.
- Odvezieme vás do nemocnice slečna. - Jemne jej predložil Martin.
- Nie. Idem domov. - Odmietla prudko. V Olegovi vzkypel hnev.
- Idete do nemocnice a basta! - prikázal potláčajúc podráždenie.
- Nie, nejdem! -
Odvrkla už tiež rozčúlená a pokúšala sa vstať. Zastonala od bolesti, ale s pomocou Martina sa jej to podarilo. Obozretne sa okolo seba poobzerala. Opäť mala strach. Jasne cítil, že je nesvoja chce utiecť. Kládol si v duchu otázku, prečo.
Potom si všimol jej zápästia. Aj v tme, len pri svetle reflektorov sa jasne črtali nepekne čierno- fialové podliatiny na celom predlaktí. Akoby vycítila, načo pozerá, nervózne si potiahla rukáv, aby zakryla zápästia. Vtom sa za ich chrbtami ozvalo.
- Gaby si v poriadku? - srdce sa jej splašene roztĺklo, najradšej by sa rozbehla. Oleg, ktorý práve zistil zdroj jej strachu, sa popudene naježil. Nevedel, prečo ho to tak rozhodilo. Nepoznal ju, ale mal pocit, akoby ju poznal.
- A... áno. - Zdesená, vyjachtala. Martin ju začudovane pozoroval.
- Váš priateľ? -
- Nie. Len... poznám ho. -
Rýchlo poprela a nervózne si naťahovala rukáv. Martin si tiež všimol podliatiny a spýtavo pohliadol na Olega. Nevychádzal z údivu. Oleg ten rezervovaný, chladný Oleg, bol rozčúlený.
- Gaby, zoženiem Jana a odvezieme ťa na pohotovosť. -
- Netreba, my sa o to postaráme. Však slečna? - Oleg zo seba chladne vypľul tie slová.
- A... áno, pôjdem s nimi. Oni ma odvezú. -
Vykročila k autu, ale len bolestne zavzdychala a takmer sa zviezla na zem. Až vtedy si konečne všimla, že je celá doráňaná. Mala rozbité kolena, bola doškriabaná a otrhaná. Starší z mužov jej pomohol do auta. Mladší, sadol za volant a pohli sa. Keď prechádzali cez dedinu, ožila.
- Tu ma môžete vyložiť, som hneď tam, cez cestu. - Vyhŕkla. Obaja mlčali.
- Môžete zastaviť? - nervózne im prízvukovala.
- Nie! – obaja, jednohlasne odvrkli.
- Chcem ísť domov! - zúfalo zaúpela.
- Samozrejme pôjdete, po vyšetrení. Ak sme povedali, že vás odvezieme do nemocnice, tak vás tam odvezieme. Nebola to výhovorka pre vášho priateľa! - rozčúlene jej Oleg vysvetľoval.
- Nie je to môj priateľ! - obranné sykla. Z nejakého, pre Martina tajomného dôvodu, to Olega upokojilo. Potom pochopil.
- Ona sa mu páči, veľmi sa mu páči. A že láska na prvý pohľad neexistuje. - Potmehúdsky sa pousmial a štuchol kolegu do ramena.
- Bavíš sa Martin? - podpichol Oleg.
- Náramne. Ste zlatí. - Zaškeril sa.
- To vám urobil on? - v spätnom zrkadle naznačil na zápästia. Opäť si zahanbene potiahla rukávy.
- Ja... to nie podstatne. Nie je to môj priateľ a... vôbec prečo sa o tom bavíme?! -
- Utekali ste pred nim. - Skonštatoval Oleg
- Do toho vám nič nie je! -
- Takže nepopierate, že ste utekali? -
- Nechajte ma na pokoji. Chcete ma odviezť do nemocnice, tak prosím! Ale rozprávať sa s vami nemusím! -
- Ale... ale deti. - Familiárnym tónom ich Martin prerušil.
- Hádam sa tu nebudeme hádať. - Zmĺkli. Po chvíli sa zase starší z mužov ozval.
- Komu máme zavolať, aby sa o vás neobávali, keď neprídete domov.-
- Ja... nikomu. Teda ockovi, ale až neskôr, aby sa nestrachoval, že som zranená, potom mu zavolám. –
- A keď sa nevrátite domov? -
- Dnes ostal v práci, vedel, že mám program. -
- A čo vaša matka, nemáme jej zavolať? - Olega okamžite zasiahol jej smútok. Vzdychla.
- Už nemám mamu. -
- Prepáčte, nevedel som. Koľko máte rokov? -
- Pätnásť. -
- A otec vám dovolil, túlať sa samej a byť tak dlho vonku? –
- Dôveruje mi, je pol jedenástej a keby ste ma nezrazili, už by som bola doma. - Cítila, ako ju v zrkadle mladší z mužov neustále pozoruje.
- Na každého koho zrazíte, potom takto zízate? - popudene štekla, keď to už nemohla zniesť.
- Ste prvá, koho som zrazil. - S úsmevom odvetil.
- To mám akože považovať za privilégium? - odvrkla pohotovo a muž za volantom na ňu v spätnom zrkadielku zagánil. Bolo na nej niečo zvláštne. Vedel to, len nevedel zistiť, čo to je.
- Zaujímate ma. - Prehodil po chvíli otvorene.
- Čim by vás zaujala puberťáčka... teda, ak to nie je tajné? - podpichla drzo.
- Ste iná! – ohúrený zistil. Okamžite zaregistroval, ako sa veľmi preľakla.
- Blokuj sa, okamžite! - skríklo jej podvedomie. Snažila sa koncentrovať, zablokovať, aby k nej nič nepreniklo. Keď prestala vnímať jeho pocity a myšlienky, spokojne sa oprela o sedadlo. Všade okolo nej bolo iba biele ticho.
- Je iná... zľakla sa, keď som jej to povedal. Ešte zistiť, čím je iná... zaujímavá osôbka, ale čo to ma znamenať?! Nedokážem preniknúť k jej pocitom. - Zamračil sa.
- Nie, to vy ste iný a vadíte mi! - vyhŕkla spontánne.
Martin sa rozosmial.
- Gabriela viete, že úprimnosť sa niekedy nepovažuje za pozitívnu vlastnosť? - podpichol pobavený.
- Nech, ale je to pravda. Hrabete sa v ľudskej duši, akoby ste mali nato právo. Sledujete ma, ako laboratórnu myš, je to neslušné, neetické a veľmi nepríjemne. - Rozčúlené zareagovala. Martin spľasol rukami
- Žeby sme klapli na ďalšiu... je možné, aby nato prišla len tak? Už viem, čo je na vás iné. Máte len pätnásť. Ale správate sa zvláštne. - Skonštatoval Martin.
- A nielen to. Nielen to... - Zahundral Oleg.
- To je od vás veľmi milé. Takto si ma analyzovať, zrejme sa nudíte a tak z dlhej chvíle profilujete a zapárate do okolia! - posmešne ich uzemnila.
- Gabriela, ako dlho sa to u vás prejavuje? - zaujalo mladšieho z mužov.
- Prejavuje, čo... kam tým mierite? Ách, myslíte puberta... hmm... asi také dva roky. - Odvetila posmešne, ale on videl ako sa nervózne trhla. Vedela presne, načo sa pýtal.
Zastonala od bolesti a hľadiac von oknom, im viac nevenovala pozornosť. Ticho v aute ju ukolísavalo. Snažila sa nehýbať, pretože každý pohyb bol bolestivý. Počula ich, už len z diaľky a potom sa celkom prepadla do ríše snov.
- Zaspala? -
- Vyzerá to, že áno, čo si o nej zistil? -
- Ma mimoriadne vysoké IQ, predčasne vyspelá. K jej pocitom sa nemôžem z akéhosi dôvodu dostať, akoby mala nejakú bariéru. Jednoducho ma v jednej chvíli vykopla a nevpustila dnu. -
- Je také niečo možne? -
- Takmer nemožne u normálnych ľudí. Aj keď existujú jedinci, ktorý to zvládnu dlhodobým tréningom. Tých však dokážeš zrátať na jednej ruke. A aj u psychotronikov si bariéru, alebo blokáciu vedia vytvoriť len veľmi skúsení a silní psychotronici. Ja sám s tým mám niekedy problém. -
- Teda je psychotronička? -
- Nemôžem to s určitosťou zistiť, potreboval by som analytika. Už som ti povedal tú blokáciu... nedokáže si ju vytvoriť obyčajný človek, len tak. Ak nie je talentovaná, ma veľmi silnú, vrodenú intuíciu, čo je pre mňa novinka. A ak je... nie je u nás registrovaná, čo je nebezpečné, musí byť v databáze. -
- Prečo? -
- Kvôli tomu, že psychotronici vedia byť nebezpeční. Ako druhé, rôzne, pokútne živle ich dokážu využívať. Skupiny vedcov bez škrupuli by takýto objekt nadchol. Robia testy presahujúce neškodný vedecký záujem. Ďalej sú tu tajné služby... bijú sa o takýchto jedincov. Vedia byť nebezpeční a pod vplyvom výskumných preparátov, psychotropných látok, môžu byť katastrofou. Ak je psychotronička, musí do centra, tam ju zaregistrujú, dostane čip, tým je ochránená pred inými. Zároveň máme možnosť sledovať jej pohyb... naučia ju dokonale ovládať a využívať schopnosti, ktoré má, pre dobro. Tu sa zistí aj rozsah jej schopnosti. -
- Vlastne si z týchto ľudí, urobíte výskumné králičky vy? -
- Ale nie. Pripadám ti, ako pokusná, laboratórna myš? Vyrástol som v centre, vidieť to? Urobia sa úplne bežné testy. Aby sa u nej neprejavili nejaké abnormality, spôsobené jej schopnosťami... zistí sa, či jej neubližujú schopnosti, ktoré má... neovplyvňujú psychiku a podobné veci. Naučia ju všetko zvládať psychický a ovládať fyzický. -
Na chvíľu sa zamyslel.
- Len mi je čudné, že nato zatiaľ nikto neprišiel. Nikdy sa nedokážu, tak dlho ovládať, aby si okolie nevšimlo rozdiel. Teda ani ja nie som na čistom, či má schopnosti, alebo nie. Niečo mi hovorí, že áno, ale nemôžem to zistiť. Práve preto si myslím, že ich má a snaží sa to utajiť. Cítil som veľký rozdiel v jej elektromagnetickom poli. - Zaparkoval pred pohotovosťou. Mdlo otvorila oči. Stretla sa s hlbokým, tmavo zeleným pohľadom, ktorý jej vyvolal na tele zimomriavky.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
