Tincamela-knihy

Poznámka:
Obrázok na obálke publikácie je zakúpený vo foto-banke „© Samphotostock.cz 1-10616433 autor “korobkova“ a podlieha zákonu o autorských právach.

      Prvý vyšiel Michal. O pol šiestej ráno. Unavene sa oprel o dvere, zhrbený. Sťažka vťahoval vzduch do pľúc, potom sa rozvzlykal. Lenka k nemu podišla, vzala ho za ruku a usadila na stoličku. 
„Urobili ste všetko, čo bolo v ľudských silách, nemohli ste jej pomôcť.“ Šepkala upokojujúco.
„Prežila to.“ Zašepkal a rozplakal sa, ako malé dieťa. Súrodenci si ohúrene vymenili pohľady. 
„Ako je to mo... mo... žné?“ vykoktal Sebastián. Lekár sa upokojil, zhlboka nadýchol. 
„Je mladá, silná, má dobrú fyzičku. Nechcel som uveriť, že to jej srdce nezvládlo. Je zdravá, ako repa. Keďže srdce odmietalo pracovať, predpokladal som mechanickú príčinu, ktorá ho brzdí. Preto som otvoril hrudník. Potreboval som sa s ňou dostať na sálu. Mal som pravdu. Zlomené rebrá zakliesnili srdce ako do zveráku. Keď sme odstránili prekážky, naskočila. Má mnohopočetné vnútorné zranenia, ale životu dôležité orgány nie sú poškodené. Kolega kardiológ sa snaží poplátať hrudný kôš, traumatológ odstránil slezinu, jeden vaječník. Mala nadtrhnutú obličku, má zlomené takmer všetky rebrá, kľúčnu kosť, aj lopatku a má obranné zranenia. Zlomené predlaktia a tvár rozbitú na kašu. Niekto do nej kopal. Panebože, prečo... prečo to niekto urobí dieťaťu?“ 
„Bránila sa? Mohli by sme odobrať DNA spoza nechtov.“ 
„Asi len reflexívne. Podľa tej rany na hlave stratila vedomie takmer okamžite. Krv už bola zaschnutá, takže k tomu zraneniu asi prišla medzi prvými. Niekto ju musel veľmi nenávidieť, keď sa na nej takto vyvŕšil... aj keď už bola v bezvedomí. Krvácanie do mozgu nemá, aj keď má veľmi silný otras mozgu. Očné nervy vyzerajú nepoškodené. Takže... ak sa to neskomplikuje infekciou, vylíže sa z toho.“ Pevným hlasom sám seba presviedčal. 
„Myslíte si, že to urobil jeden útočník? Podľa toho amoku predpokladáme, že ho poznala?“ 
„Predpokladám, že áno. Na takúto zúrivosť je jediný predpoklad... nenávisť. A nedokážete nenávidieť osobu, ktorú nepoznáte. A myslím, že boli minimálne dvaja, aj keď jeden veľmi zdatný muž by mohol... ale neviem si predstaviť, žeby jeden človek niekoho utĺkol k smrti. A potom sa ešte pokojne hrabal vo veciach. Všetko v dome je porozhadzované. Museli sme vypáčiť dvere, neviem ako sa dostali dnu ani von.“ 
„Bola sexuálne zneužitá?“ potichu sa spýtal Sebastián. 
„Nie, nič nenasvedčuje znásilneniu. Urobil som ster, aj sekrét som odobral... pre istotu, ale nemá žiadne zranenia v oblasti genitálií. Bola dobitá, ale neznásilnili ju.“ 
„Aspoň to.“ Vydýchla Lenka. 
„Viete kto sme? V tom chaose sme sa nestihli poriadne predstaviť.“ 
„Ste vyšetrovatelia, kriminálka?“ 
„Sme vyšetrovatelia zo špeciálnej jednotky, národnej bezpečnosti. A máme aj medzinárodne právomoci.“ 
 „Nie ste nato trochu primladí?“ zvolal začudovaný. Sebastián sa pousmial. 
„Pracujeme, ako psychotronici.“ Otvorene priznal Oleg.
Lekár vzdychol.
„Ách, už mi je to jasné. Preto ten rozruch. Prišli ste na jej malé tajomstvo.“ 
„Vedeli ste to?“ 
„Samozrejme, sme pokrvní príbuzní. V našej rodine sa to vyskytovalo dosť často. Väčšinou sa to tajilo. Je to ešte stále nebezpečné. V stredoveku vás upálili ako bosoráka. V dnešnej kultivovanej dobe vám rozvŕtajú a vyoperujú mozog... v podstate je to jedno. Zliznete si to tak-či tak. Práve preto som nemohol dovoliť, aby odišla. Viete... ona sa veľmi rýchlo zotavuje. Je... v tomto iná. Vedel som, že to zvládne a veľmi rýchlo u nej prebehne rekonvalescencia.“ Súrodenci na seba začudovane pohliadli. 
„Aj vy máte nejaký talent?“ 
„Ja? Nie. U nás to dedia len ženy, aj to nie všetky. Našťastie nemám deti.“ 
„Môžeme sa s vami otvorene porozprávať, keď si oddýchnete? Potrebujeme si ujasniť nejaké prázdne miesta.“ 
„Som vám k dispozícií.“ 
„Lenka zaisti prevoz. Ja idem s Martinom na miesto činu .“ Prikývla.
„Nikto ju prevážať nebude. V prvom rade ešte nevydrží prevoz. V druhom rade, ja jediný jej nedovolím umrieť ak sa niečo skomplikuje. Poznám jej telo ako otčenáš. Musí zostať tu. Budem ju držať v umelom spánku, aby sa čím skôr telo zotavilo a aby necítila bolesti. Nikto ju prevážať nikam nebude, až kým neuznám za vhodné!“ 
„Koľko predpokladáte, že to bude trvať?“ 
„No, aby sa vylízala z najhoršieho, stabilizovala, potrebuje pár dni. Minimálne týždeň.“ Vedel, že Gabriela sa zotaví oveľa rýchlejšie, ale oni to nemuseli vedieť. Obrnil sa voči ich schopnostiam, aby mu „neprelistovali“, spomienky.
„Budeme s ňou môcť hovoriť?“ 
„Nechcem ju preberať, aby necítila bolesti, ale ak na to trváte tak najskôr o tri dni.“ 
„Dobre Lenka, zaisti náležitú ochranu. Pošli sem našich ľudí. Odchádzam, vidíme sa neskôr.“ 
Martin čakal na mieste. Keď vošli, prvé zacítil pach krvi a zvratok. Jeho šiesty zmysel sa vyostril. Strach a hrôza boli takmer hmatateľné. Poobzeral sa vo vstupnej hale. Všetko bolo rozhádzané, niekto systematicky prehľadával dom. 
„Ktovie... možno to bol iba zlodej a ona ho vyrušila.“ Hádal Martin.
„Nie. Boli traja... jedna žena a dvaja muži. Prišli naisto. Vedeli, že je tu. A hľadali niečo konkrétne. Nejaké dokumenty.“ 
„Vidíš im tváre?“ 
„Nie, majú kapucne a masky. Tá žena ju nenávidí. Nechceli ju zabiť. To bolo iba... vymklo sa im to z rúk. Ešte chcú využiť... jej potenciál... áno, presne tak to povedala.“ 
Podišiel ku schodom zhlboka sa nadýchol v očakávaní bolesti, vystupoval hore. Na podeste boli krvavé stopy a zvratky, tadiaľ sa plazila. Cítil jej smrteľnú agóniu. Zbledol a plytko dýchal, snažiac sa ovládnuť nevoľnosť. Martin ho pozoroval. 
„Budeš v pohode?"
„Áno. Musím.“ Šiel po krvavej stope, ktorá sa tiahla až do izby. Takmer ho omráčila hrôza a strach. Agónia... a prosila o pomoc. 
„Bola taká vystrašená a je to moja vina. Nechal som ju samu. Napospas... mal som ju okamžite nahlásiť. Nebola by teraz na ARE... neochránil som ju. Ak to neprežije, je to moja vina.“ Zhrýzal sa v duchu. 
„Prebudila sa, pretože vycítila votrelcov. Skryla sa tam, za dvere,“ vysvetľoval ticho,  „ale ten muž, šiel na isto. Vedel, kde je... a zaútočil.“ 
„Je to tiež psychotronik?“ 
„Neviem, nevidím ho celkom jasne. Len jeho zúrivosť. Bola vystrašená k smrti.“ Stál za dverami so zatvorenými očami. Prekvapený ich otvoril. 
„Potom pocítila úľavu, lebo ho spoznala a vystúpila z tieňa k nemu.“ 
„Kto to je?“ 
„Nevidím ho, je maskovaný. Ale pristúpila k nemu s dôverou. Potom ju udrel do tváre. Stratila rovnováhu a padla... tam na ten stolík.“ Podišiel k inkriminovanému predmetu. Vedel, že to nesmie robiť... ale krvavá hrana stolíka ho priťahovala ako magnet. Položil ruku na stolík. Takmer vzápätí pocítil úder do hlavy. Zastonal od oslepujúcej bolesti, aj pocitu na zvracanie. Martin ho zdrapol a nasilu odtrhol od stolíka. 
„Do riti!!! Zošalel si?!“ 
Držal si hlavu v oboch rukách. Bojoval s bolesťou, závraťou aj nevoľnosťou. Niekto ho vyvliekol von. Ako náhle sa dostal na vzduch, uľavilo sa mu. Bolesť ustupovala, až kým nezmizla. 
„Čo si rozum potratil?!" reval na neho rozčúlený Martin, „prečo si sa dopekla, dotýkal toho stolíka? Vedel si, že dostaneš zásah do hlavy, ako ona!“ zmĺkol a zagánil. 
„Vedel si to a napriek tomu, to urobil. Je mi jej ľúto, ale emocionálne väzby v našej brandži, znamenajú stratu úsudku. Ak nie si v stave sa od toho rezervovať, požiadam o druhého partnera. Ešte jedno pošmyknutie a stiahnem ťa z prípadu!“ prísne ho karhal. Oleg zvesil hlavu a vzdychol.
„Máš samozrejme pravdu. Prepáč, na chvíľu ma to pohltilo. Chcel som zistiť viacej o tom mužovi... už sa to nezopakuje.“ 
„Nie, chcel si sa vytrestať. Chcel si cítiť to, čo ona, pretože sa zato cítiš zodpovedný. Nemôžeš zato.“ Ticho mu dohováral
„Keby som ju hneď nahlásil, bola by v bezpečí."
„To nemôžeš vedieť. Sám tvrdíš, že v univerze nič nie je náhoda, takže? Čakalo by ju to tak, či tak. Aj si niečo zistil, keď si už absolvoval tu Kalváriu dobrovoľne?“ 
„Poznala ho a dôverovala mu. Keď padla na ten stolík, stratila vedomie. On ju chcel len vystrašiť, ale jeho zúrivosť sa mu z nejakého dôvodu vymkla z kontroly.“ 
„Čo labák, našli niečo?“ 
„Zatiaľ nič, mali rukavice... nikde nič, čistá práca, ale ešte na tom makajú. Možno budeme mať šťastie. Dovnútra sa dostali cez zadný vchod. Mali by sme navštíviť toho chlapa, čo ju naháňal. Možno sa jej chcel pomstiť a vymklo sa mu to z rúk.“ 
„Nebol to on. Jeho násilie má sexuálny podtext a znásilnená nebola. Navyše toto je dospelý, zavalitý muž... a tamten je výrastok. Nie nebol to on. Bol to niekto, komu dôverovala.“ 
„No, dôveruje tomu lekárovi, ale on nemal motív a bol v službe. Má neprestreľné alibi. Otec... ďalšia dôveryhodná osoba bol v práci. Z labáku odchádzal až keď mu volali, čo sa stalo. Navyše to má tri hodiny autom. A... majú pekný vzťah, nemal dôvod. Jedine... ak by zistil, že nie je jeho biologická dcéra, ale... to sa mi zdá pritiahnuté za vlasy... a nepasuje časový vzorec. Oboch môžeme vylúčiť.“ 
„Takže musíme zistiť niečo z jej minulosti. A nájsť osoby, ktorým dôverovala. S tým by nám pomohol ten doktor. Odviedol dobrú prácu. Bola už mŕtva a vrátil ju. Je to frajer.“ 
Martin málo kedy vyjadril obdiv, ale voči tomuto lekárovi pociťoval rešpekt. 
„Budeme múdrejší keď sa preberie. Ideme si na chvíľu pospať a potom sa do toho pustíme.“ Rozhodol. Oleg chcel protestovať, už-už otváral ústa. 
„Pôjdeš sa vyspať, a to je rozkaz. Bola to dlhá noc. Ak sa odrovnáš a zložíš si mi naprd!" zavrčal.
Oleg sa pousmial. Martin vždy robil racionálne, presné rozhodnutia. Málokedy sa nechal ovládať emóciami. Jedinou jeho slabosťou boli ženy. Avšak len dovtedy, pokiaľ ich nedostal tam, kam chcel. Potom stratil záujem. 

Mladík sa vrátil do centra, podal stručné hlásenie a zrútil sa unavený do postele. Najskôr myslel, že nezaspí, ale napriek ťažkým hodinám, ktoré mal za sebou... a stresu, zaspal hlbokým, uvoľňujúcim spánkom. 
Po prebudení si doprial dlhú sprchu a výdatne jedlo, potom sa vrátil do centra. 
„Ahoj, šípková Ruženka.“ Podpichol Marek. Oleg sa uškrnul, ani na neho nepozrel a vedel, že vošiel.
„Ako si vedel, že som to ja?“ 
„Poznám vás podľa chôdze. Čo-to som už od vás pochytil.“ 
Venoval mu víťazoslávny úsmev. 
„Niečo nové s Gabrielou, ako je na tom?"
„Stále rovnako, spí... ty máš nejaké novinky?“ 
„Sebastián hovoril s tým lekárom. Vlastne nám potvrdil tu našu tézu rodokmeňa. Je jej jediným, žijúcim, pokrvným príbuzným. Porubská staršia bola tiež telepatka, ale formou tej adopcie ju ochránili. Ešte v rannom detstve ju naučili sa skrývať a blokovať. Takže nikto nikdy netušil, že bola veľmi zdatnou telepatkou... zomrela na... mala sarkóm. Rakovinu kosti.“ 
„Ale Gabriela nevykazuje jednoznačne známky telepatie. Teda genetickú dispozíciu má a ako manipulovala s tým lekárom, ale bola v tom aj empatia." 
„Nemohla to zdediť ešte po niekom? Keď hovoril, že to je u nich už generácie, alebo to mohlo nejako zmutovať?"
„Nie. To nie je možné. Nemieša sa to... to dokážu len energetický telepati."
„Vlastne máš pravdu. Len mi napadlo, že ak niekto manipuloval s genetickým kódom...“ 
„Marek sú štyria na svete... vlastne traja. Ten Rus pred nedávnom zomrel. Mozog mu vyvaril cez uši. Inak vďaka Bohu, bola to pohroma. Jednoducho, títo ľudia dokonale ovládajú elektromagnetickú energiu. Takže ju môžu využívať na čítanie myšlienok, empatiu, telekinézu, jasnovidectvo, vedia komunikovať s mŕtvymi. Vlastne sa stále rozvíjajú a vynikajú vo všetkých smeroch psychotronických aktivít. Len si musia strážiť hranice, kam až smú zájsť. Inak sa stane to... čo u Nikolajenka. Mozog nedokázal spracovať to množstvo energie. A vždy sú to muži. Má to niečo so sexuálnym génom, nikdy to nebola žena. Nikdy som ani nepočul o niečom takom. Ešte stále sa nevie prečo, ale je to tak."
„Nemal som ani potuchy, že je niečo také možné. Nikdy som sa tým priveľmi nezaoberal. Viem, že máte schopnosti a tým to hasne. Takže Gabriela nemôže byť ani teoreticky tá energetická telepatka?“ 
„V žiadnom prípade.“ 
„Povedal si telekinéza? Chceš povedať, že hýbu vecami?“ začudovaný zahvízdal.
„Áno, aj vecami. Dokázal by ťa udusiť, alebo udrieť a nedotkol by sa ťa. Ten Rus utiekol z najstráženejšieho väzenia v Rusku. Stráže ho pustili a ešte mu zbalili jedlo na cestu. Tak ich dokázal ovládať... našťastie si zničil mozog, preháňal to s tou elektromagnetickou energiou.“ 
„Vieš čo? Ste čudní.“ Zahundral.
„No... vitaj v klube. Ty tiež nie si vzorným príkladom normalizmu.“ Marek sa zaškeril. 
„To teda nie som. Na rozdiel od vás, nemám gény navyše, ale o čosi pomenej. Moja mama mi hovorila, že som ju desil, keď som ako bábätko vôbec nespal. Dňom nocou som ticho ležal, kukal a kukal. Potom ma vzala k lekárovi a skončil som tu u vás. S tým, že nemám centrum spánku v mozgu.“ Oleg sa zasmial.
„No veď ti u nás zase nič nechýba. Čas, ktorý niekto venuje spánku, si ty strávil pri počítači a aha... vykľul sa z teba počítačový maniak.“ Marek vystrúhal grimasu.
„Génius, som génius, nie maniak.“ Zasmiali sa, potom Oleg zvážnel.
„Ako dlho si už nevypol?“ 
„Štyri mesiace. Už to na mňa zase lezie. Predpokladám, že zase upadnem do bezvedomia na dva-tri dni. A čo ty, ako sa s tým vyrovnávaš?“ 
„Dá sa, momentálne mi je fajn. Gabriela zo mňa sňala bolesť. A čudne, ešte stále necítim dôsledky posledného šetrenia... akoby... keď som vyšiel z toho domu, akoby som tam ani nebol. Nič nezostalo, všetko zo mňa opadlo. Neviem, ako to urobila, ale je mi fajn.“ 
„Už sa teším, keď to s ňou preberieme. Určite nám to vysvetlí, som riadne zvedavý. Teda... ak to prežije, chudiatko.“ 
Dodal Marek precítene. 

Počula zvuky, bolo tu rušno, niečo stále pípalo a to jej drásalo zmysly. Snažila sa otvoriť oči, ale viečka ju neposlúchali, mala ich príliš ťažké. Nakoniec sa jej to predsa len podarilo, ale náhle svetlo v jej hlave vyvolalo explóziu bolesti. Zastonala a zacítila, ako jej praskla pera. Snažila sa prehĺtať, ale hrdlo mala také vysušené, že jej to spôsobilo len ďalšiu bolesť. 
„Preberá sa.“ Ktosi prehovoril. Prinútila sa otvoriť oči a hľadala zdroj toho hlasu. Niekto sa nad ňou sklonil, ale videla ho rozmazane. 
„Gabika, Gabika. Počuješ ma?“ 
Chcela odpovedať, ale jej hlasivky neposlúchali. Len čosi zaškrekotala. Zrak sa jej vyjasnil. Skláňal sa nad ňou lekár.
„Miško.“ Zašepkala a pokúsila sa usmiať, no iba vzdychla, opäť jej praskla pera. 
„No konečne si späť. Ako sa cítiš?“ 
„Hrozne.“ Uškrnula sa šepkajúc. Na chvíľu zatvorila oči, prekážalo jej svetlo. Niekto stiahol rolety. Bola mu veľmi vďačná. 
„Čo... to pipká? ... le... lezie mi to na nervy.“ Šepkala. Zasmial sa. Hlasný zvuk jej opäť privolal búšenie v hlave. Zastonala. Nevládala sa pohnúť.
„Tentokrát ma zrazil vlak?“ mdlo sa usmiala. 
„Nie, zlatko... vlak to nebol. Nepamätáš sa?“ slabo pokrútila hlavou. Na chvíľu privrela oči. Vnímala v miestnosti ešte niekoho. Niečo ju varovalo, že je to niekto, kto by ju mohol ohroziť. Na chvíľu sa pohrúžila do seba, aby si skontrolovala svoju blokáciu. Hľadala očami ďalšie osoby. Nakoniec k nej podišli. Spoznala Olega a Martina.
„To ste boli vy? Zase ste ma zrazi... li?“ znovu sa šepkajúc uškrnula. 
„Ahoj Gabriela.“ Ticho prehovoril Oleg. Cítila ako ju zhrozený pozoruje.
„Musím vy... ze... rať ukážkovo. Keď ma tak ľú... tostivo pozorujete.“ 
„No... som rád, že ťa zmysel pre humor neopustil, zlatko. Sú tu preto, lebo ťa niekto napadol.“ 
„Na... padol, prečo? Kto by ma napádal?“ 
„Dúfali sme, že nám to povieš ty.“ Začal Martin. Privrela oči. 
„Som unav... ená.“ 
„Nepamätáš si, čo sa stalo v ten večer?“ mlčala so zatvorenými očami.
 „Zaspala?“ 
„Nie, nespi... iba sa nechce s nami rozprávať.“ Podotkol Oleg.
„Berte ohľad nato, že nevládze.“ Bránil ju lekár.
„Ko... ľko tu... už takto ležím.“ Zašepkala. 
„Tri dni.“ 
„Gabriela spomínaš si na niečo z toho večera, napríklad, čo si robila pred spaním?“ pokúšal sa Martin nadviazať rozhovor. 
„Žeh... lila som.“ 
„A potom. Spomenieš si, čo si večerala?“ 
„Miško. Už mi... nedávaj dro... drogy. " Zašepkala, ignorujúc otázku.
 „Zlatíčko je to takto lepšie, necítiš bolesti."
„Chcem byť pri ve... do... mí. Pôjde to rýchlejšie... veď vieš...“ uprela na neho veľavravný pohľad.
„Čo pôjde rýchlejšie?" zaujímalo zvedavého Martina. 
„Ša... lát s tuniakom. Jedla som šalát." Odpovedala na predchádzajúcu otázku. 
„A čo si robila neskôr, šla si si ľahnúť?“ 
„Áno.“ 
„Čo ťa zobudilo?“ 
„Neviem. Ne... chcem o tom... ešte ho... voriť. Som unavená.“ 
„Potrebujeme to vedieť, chytíme ich a potrestáme, ochránime ťa.“ 
„Pre... pred čím?“ 
„Aby sa takéto niečo už nikdy nezopakovalo.“ 
„A kto ... ma o... ochráni pred... va... mi?“ v izbe sa napätie dalo krájať. Oleg k nej pristúpil. 
„Poznala si ich.“ Skonštatoval. 
„Nič o tom ne... vieš."
 „Viac ako si myslíš.“ Uškrnula sa a pera jej zase začala krvácať. 
„Áno, vieš... za... budla som... si empatik. Bol... si... tam. Cí... til si to všetko. Nie... je to tvoja... vina. Nie si za mňa zodpo... vedný.“ Muži si medzi sebou vymenili znepokojené pohľady. 
„Som... unavená... ne... nechajte ma spať.“ Privrela oči. 
„Nechaj to na pokoji Oleg, prosím ťa.“ Vyslala k nemu. 
Ohromený sa vzpriamil. 
„Nenechám, nemôžem. " Odvetil nahlas, načo na neho obaja muži, upreli prekvapené pohľady. 
„Bude to len horšie, ak sa v tom budeš rýpať. Zabudni, že existujem.“ 
„V žiadnom prípade. Ochránime ťa, prevezieme k nám do centra.“ Odpovedal nahlas.
„Rozpráva sa s vami."  Pochopil Miško, mladík stroho prikývol.
„Do žiadneho centra nepôjdem!"
 „Nemáš na výber.“ 
„Vždy je niečo na výber. Som unavená, už ma nechaj."
„Ale len pre tento krát. Zajtra to zase skúsime. Prídem a porozprávame sa.“ 
„O tom pochybujem.“ Posmešne zatiahla. Odišli.
„Už mi nedávaj drogy Miško.“ vyslala k nemu. Usmial sa. Poznal túto hru. Hrával ju so svojou sesternicou od malička. Ona mu vsugerovala svoje myšlienky a on jej v duchu odpovedal. Ona si to prečítala. Dokázali takto komunikovať bez slov. 
„Bolo by ti ľahšie, nemala by si také bolesti."
„Vieš dobre, že sa veľmi rýchlo regenerujem, ale potrebujem byť pri vedomí, tie lieky ma spomaľujú.“ 
„Ako povieš, ale keby si mala bolesti, stačí povedať.“ 
„Bude to dobre, neboj sa.“ 
„Veľmi som sa bál, že zomrieš. Vydesila si ma.“ Usmial sa.
„Budem v poriadku. Chce sa mi spať... som unavená."
„Gaby vedia o nás všetko. Prišli za mnou, vedia úplne všetko.“ 
„Nevadí, aj tak to muselo raz vyjsť na povrch.“ Jemne ju pobozkal na čelo. 
„Tvoj otec terorizuje celé oddelenie. Nahnal sem všetky vedecké kapacity. Sedí tu ako žaba na prameni. Už od toho nešťastia. Všetci už z neho majú fóbiu. Teraz som ho vyhnal pospať si do lekárskej izby. Buď taká zlatá a porozprávaj sa s nim... čo porozprávaj! Preboha, vyžeň ho odtiaľto!“ zvolal so smiechom. 
„Postarám sa o to." Mdlo sa usmiala.