Tincamela-knihy

Poznámka:

Obrázok na obálke publikácie je zakúpený vo foto-banke  „© Samphotostock.cz 1-10616433 autor-korobkova" a podlieha zákonu o autorských právach.

        Kapitola - 1 -          
                 

        V deň keď zomrela mama, zomrel vlastne aj otec. 
Nehovoril, nejedol, nič okrem práce ho nezaujímalo. Zahľadel sa do nej, stále častejšie ostával na pracovisku a jeho dcéra, ostala so svojim žiaľom sama. Ponorila sa do seba a svojej opustenosti. Všetky povinnosti vykonávala robotický, akoby to ani nebola ona. Z veselej a spontánnej dievčiny sa stala zamĺknutá, kôpka nešťastia. Keď ju z času na čas navštívil, nehovorili. Len sa ticho spýtal, čo bolo v škole, ona mu dala popodpisovať žiacku knižku, oznámenia zo školy a zase mlčali. O celu domácnosť sa starala sama. Nechával jej dostatok peňazí, aby povyplácala účty, nakúpila do domácnosti potraviny a všetko, čo bolo potrebné. Odrazu dospela a jej žiaľ bol taký hlboký a samota taká deprimujúca, že sa to začalo odzrkadľovať aj na jej výzore. 
Schudla, malo spala, takmer s nikým nekomunikovala. Jedného dňa, sa to všetko nahromadilo a na vyučovaní sa zrútila. Keď nadobudla vedomie, triedna učiteľka jej navrhla stretnutie s psychológom, odbornú pomoc. Odmietla. Nechcela sa s nikým rozprávať. Veľmi dobre vedela, čo sa s ňou deje. Nechcela, aby sa niekto hrabal v jej duši, rozpitvával každý jej myšlienkový pochod, či pocity. Požiadala o voľno do konca týždňa s tým, že všetko dá do poriadku, potrebuje sa pozbierať. Uvedomovala si veľmi dobre, že musí ísť ďalej, že sa musí zotaviť z bolestnej straty, pretože toto, viedlo len hlbšie do bezodnej priepasti smútku a depresie. Bola cieľavedomá, predčasne vyspelá a inteligentná. Už dávno jej výsledky pri inteligenčných testoch presiahli nad- priemer. Vždy s ňou jednali, ako so seberovnou. Už v tom čase triedna učiteľka vedela, že má pred sebou mimoriadne inteligentne dieťa, ktoré ich už teraz svojou inteligenciou prevyšuje. Riaditeľka požiadala písomné jej otca o stretnutie. Po dvoch dňoch sa zachmúrený, doobeda, objavil doma. 
- Ahoj Gabika, nie si v škole? - začal neutrálne. - Nebolo mi dobre, ocko. Vzala som si voľno do konca týždňa. - 
- Volali mi zo školy. - zašepkal - Áno a čo chceli? - 
- Nevieš Gaby? Povedali, že máš problémy. - 
- Som v poriadku. Možno som to prehnala s učením po nociach. - 
- A prečo v noci nespíš? - nevinne sa spýtal.
- A prečo nie si tu, aby si to skontroloval? - 
Nečakane zaútočila. Sťažka vzdychol a posadil sa na stoličku. 
- Gaby je mi ľúto, že som ťa zanedbával kvôli práci. Vieš, akí sú vedci, keď sa niečoho zahryznú. A som tak blízko. S mamou sme na tom pracovali... a... musím to dokončiť. Už kvôli nej. - 
Zasekol sa a ľútosť mu stiahla hrdlo. Dlho mu hľadela do oči. 
- Prečo si ma opustil ocko? - zastonala a neposlušné slzy sa jej rozkotúľali po lícach. Prekvapene zdvihol hlavu. 
- O čom to hovoríš, ako to myslíš? - 
- Nevieš ocko? Opustil si ma. Som tu sama, nemám nikoho na 
svete... - 
- To nie je pravda! - vášnivo sa obhajoval, - práve preto som chcel s tebou hovoriť. Našiel som opatrovateľku. - Už miernejšie dodal. 
- Čože?! Myslíš, že mám tri roky a treba mi meniť plienky? - 
- Nie... nie Gaby. Ale dohliadne na teba, bude ti robiť 
spoločníčku... a... - 
- Myslíš, že za tie tri mesiace, čo som tu sama, som nebola schopná sa postarať sama o seba? - 
- Nie! Vôbec o tom nepochybujem, ale nebola by si tu sama... a... - 
- Nie! - prudko ho prerušila, - nechcem tu nikoho cudzieho, vystačím si sama! Už si zabudol? Čo ak to nezvládnem a odhalím sa? Mením sa hormonálne a... mám reakcie, neovládam „to“, celkom dobre, som úplne mimo. Bolo by to pre mňa nebezpečné. Nechcem tu nikoho cudzieho. Chcem ťa len naspäť. Viem, že sa na mňa nemôžeš pozerať, lebo ti pripomínam mamu a nechceš byť zato so mnou... ale... - 
Plač jej stiahol hlas, - potrebujem ťa tu, nie niekoho cudzieho! - 
dokončila pevne, ovládnuc emócie. S nepochopením na ňu hľadel. 
- Toto si si myslela, že sa na teba nemôžem pozerať? - 
- Áno, čo iné si mám myslieť? - zneistel a zúfalo na nej visel očami. 
- Gabika je to oveľa zložitejšie. Ja... nemá to s tebou nič spoločné... a... - Šepkal a od zúfalstva mu priškrtené stiahlo hlas. 
- Čo je to teda, povedz to! - nástojila. 
- Ja... som zodpovedný za smrť tvojej matky. Nemôžem ti pozerať do oči, hanbím sa. - Ticho, zlomeným hlasom priznal. Opätovne jej vyhŕkli slzy, ale tento krát, úľavou. 
- Ocko, nemôžeš zato. Maminka zomrela na rakovinu. Nedalo sa jej pomôcť. - Šepkala dojato, a v hrudi sa jej roztrepotalo srdce nádejou. 
- Ja... môžem zato, nemal som to dovoliť. - Zlomene zaúpel. 
- Nemôžeš zato, bola to rakovina. Nemohol si nič robiť... - 
Zaboril si tvár do dlani a horko zaplakal. Ako sa tak na neho dívala, odrazu pochopila, videla... čo urobil. Zhrozene na neho vytreštila oči. 
- Čo... čo si urobil? - vyhŕkla. Rozvzlykal sa, neschopný slova. 
- Preboha, čo si to urobil?!  Povedz mi to! - už kričala. 
- Dal som jej liek proti rakovine, čo vyvíjame. - 
Zašepkal ťažený vinou. Oči jej takmer vyliezli z jamôk, od zdesenia. 
- Ty si jej dal neskúšaný liek?! - hlas jej samej znel vysoko a piskľavo od hystérie. - Mama... na tom trvala. Bolo to posledné možné riešenie. Tlačila ma k tomu. Nechcel som, ale... nedala sa odbiť... a... - Znovu zaplakal. Zdesená ho sledovala. Jej podvedomie na ňu kričalo, že je toho viac, že ešte niečo tají. 
- Liek nezaberal? - ticho, chladne sa vypytovala. 
- Zaberal. Ale mal vedľajšie u... účinky... - Plač ho opantal, takže mu skoro nerozumela.
- Aké ved... vedľajšie u... účinky? - hysterický sa zajakávala.
- Spôsoboval mnohopočetné halucinácie, delíria. Úzkosť, hrôzu, psychické zrútenie. - Prišlo jej zle od žalúdka, mala pocit, že sa povracia. 
- Chceš mi po... povedať, že... že mama umrela od h... hrôzy? - ledva zo seba od hnusu vytlačila. 
- Ja... dával som na ňu pozor. Celý čas som ju tlmil sedatívami na upokojenie... a... - 
- Ako zomrela, ako zomrela moja mama?! Povedz to! ! ! – obviňujúco vyštekla.
- Len... len na chvíľu som vyšiel z izby. Musel som, nemohol som ďalej, iba som si potreboval na chvíľu oddýchnuť... a ona to nezvládla. Bolo to na piatom poschodí. Vyšla na balkón... a... - Viacej nepočula od hlasného plaču, viac ani nepotrebovala počuť. Ruka jej vyletela k ústam, aby stlmila krik, čo sa dral na povrch. Žalúdok vzbúrené zaprotestoval, začalo ju napínať a tak sa rozbehla k toaletám, s rukou na ústach. Zmučene zastonala a vyvrátila obsah svojho žalúdka. O chvíľu ho počula za sebou. 
- Gabika. - Zašepkal. 
- Choď preč! Nechaj ma, nechcem ťa vidieť...! ! ! - skríkla a vysilene sa zviezla na zem, zaboriac si tvár do dlaní. Chvíľu ju pozoroval, bojoval sám so sebou, či ma k nej pristúpiť. Nakoniec zvesil plecia a vzdychol.
 - Je mi to tak veľmi ľúto... vedel som, že... preto som odďaľoval tento rozhovor. Keď budeš niečo potrebovať, daj vedieť. Ak si neželáš opatrovateľku, nebudem ťa nútiť, ale veľa pracujem, budeš tu neustále sama... ak budeš chcieť, ak mi dokážeš odpustiť, vieš... kde ma nájdeš. - 
Potichu odišiel. Hnus a bolesť v nej vyvolali zvláštnu reakciu. Nedokázala ani plakať. Zmorená sa dovliekla do postele. Takmer okamžite vysilená, zaspala. Prebrala sa unavená, hlava jej trešťala a zaplavil ju ešte trýznivejší, drásajúci smútok. Celý deň civela do steny, snažiac sa vyrovnať s tým, čo sa dozvedela. Neustále ju prenasledovali ponuré myšlienky na mamu a na jej skon. Večer prudko vstala. 
- A dosť! Musím sa vzchopiť. Toto k ničomu nevedie. Maminka by nechcela, aby sme sa takto trápili, musíme náš život vrátiť... maminka by z nás bola veľmi sklamaná. - Otec sa viac neukázal. Komunikovali formou SMS, alebo cez jeho asistentku vo výskumnom ústave. Prešiel ďalší mesiac. Gabriela sa zmierila so skutočnosťou, že mama sa už nevráti. Nič nebude, ako pred tým. Ostala na svete sama. Musí normálne žiť ďalej, už len kvôli pamiatke svojej matky. Otec jej chýbal. Trápilo ju, že ho od seba odohnala. Jej kruté slová, ho museli hlboko raniť. Veď poznala svoju matku. Bola tvrdohlavá, ako mulica, nikto by jej nezabránil, vziať si ten preparát, ak sa preň rozhodla. Keby otec odmietol, zobrala by si ho sama. A ona ho odsúdila, za jej smrť. Nemohol jej pomôcť a zhrýzal sa výčitkami. 
- Vôbec som mu to neuľahčila, práve naopak. - Prebleslo jej stiesnene mnohokrát mysľou. 
Prinútila sa vrátiť do normálneho života. V škole sa snažila byť tou starou, veselou a komunikatívnou osobou, vždy pripravenou niekomu pomáhať. Aj keď v kútiku duše neustále smútila, musela sa dostať zo svojej, žiaľom poznačenej apatie. Bolesť a smútok pochovala kdesi v sebe, trápila sa kvôli otcovi. Viackrát držala v ruke telefón, ale stratila odvahu. Bála sa, že ju odmietne. Veď ona ho zavrhla. Týždeň pred sviatkom všetkých zosnulých sa konečne odhodlala. 
- Teraz mu zavolám a hotovo. Ak ma ocko odmietne, pretože som ho odohnala, nebudem mu to zazlievať. Veď to ja som mu vykričala, že ho už nechcem nikdy vidieť. - Vytočila. Na tretie zazvonenie sa ohlásil. 
- Gabika, stalo sa niečo, si v poriadku? - ustarostený vyhŕkol.
- Všetko je v poriadku, nerob si starosti. - 
Zašepkala. Vyčkával, bál sa prehovoriť prvý a obaja cítili to vibrujúce napätie. Nadýchla sa, prehltla, ale jej odhodlanie kamsi zmizlo. 
- Ocko príď domov. Veľmi mi chýbaš. - Vyletelo z nej po chvíli spontánne. Hluché, neznesiteľné ticho na druhej strane siete, jej ubližovalo. 
- Prídem. - Pevne, dojato preriekol. Zložila. Srdce jej búšilo od vzrušenia i radosti. Ponáhľala zo školy. Nakúpila a pripravila sviatočnú večeru. Netrpezlivo s napätím očakávala sedem hodín. Takmer na minútu presne, zaparkoval pred domom. Chvíľu postál pred vchodom, akoby váhal, ale potom odhodlane vošiel. 
- Ahoj Gaby. - Zašepkal a oči mu žiarili milotou, láskou v prítmí miestnosti. Chvíľu na seba mĺkvo hľadeli. Miestnosť vibrovala nevypovedanými pocitmi. Keď okamih začal byť neznesiteľný, urobila najprirodzenejšiu vec na svete. Rozbehla sa k nemu a vrhla sa do náručia. 
- Ocko. Odpusť mi, bola som taká hnusná. - Rozvzlykala sa.
- No tak Gabička, neplač. Psst... utíš sa, už je dobre, je to za nami, nehnevám sa. To ty mi odpusť. Už dávno som mal prísť. - 
Kolísal ju v náruči, ako malé dieťa. Pomaly sa upokojovala. Zobrala ho za ruku. 
- Poď navečeriame sa, pripravila som medailóniky. - S nesmelým úsmevom ho doviedla k stolu.
- Ty beťárka! Vieš, že zbožňujem medailóniky. - Zasmiali sa a napätie sa konečne uvoľnilo. Najskôr sa nesmelo vypytovali jeden druhého, ako dvaja cudzinci. Nevedela, kedy sa začali usmievať, ani podpichovať. Doťahovali sa, smiali a spomínali na rôzne komické situácie z jej detstva. Spomínali na mamu. V ten večer, zbúrali neviditeľný múr nepochopenia, ktorý si vo svojom smútku medzi seba postavili. Dôstojne sa rozlúčili s matkou a prisľúbili si , že už nikdy sa nebudú pred sebou uzatvárať. Po dlhej dobe spolu strávili večer, tak ako kedysi. Spoločne umývali riad, keď sa odhodlala začať nepríjemnú, bolestivú tému. 
- Ocko chcem ti povedať... viem, že nie si zodpovedný za smrť maminky. Obaja vieme, že keby si nesúhlasil, urobila by to sama. A som veľmi rada, že si jej pomáhal až do poslednej chvíle a že cítila tvoju lásku. Veľmi ma trápi, čo som ti povedala... že ťa už nechcem vidieť. Chýbal si mi. - 
Mlčky ju objal. 
- Už o tom nebudeme hovoriť, je to za nami. Áno? - 
S rozžiarenými očami prikývla. 
- A vieš čo? Medzi sviatkami pôjdeme lyžovať. Ako za starých čias. Chcela by si? - 
- Jasne, že by som chcela. - 
- Ešte niečo. Spomínala si nejaké zmeny. Dosť ma to znepokojilo, čoho sa týkajú? - 
- Vieš ocko, ten môj problémik. Nejako to zle zvládam v poslednej dobe. Asi to bude tým psychickým vypätím. - 
- Ako sa to prejavuje? - 
- Čítam všetko v okolí. Nedokážem sa tak dobre blokovať, ako 
kedysi. - 
- Gabriela, musíš cvičiť svoju koncentráciu. Vieš, že keby na to niekto prišiel, bola by si v nebezpečenstve. Mama ti hovorila, čo by sa stalo, ak by ta odhalili. - 
- Viem ocko, snažím sa, no nie vždy sa mi darí. Ak moje podvedomie vycíti nejaké nebezpečenstvo... teda, ak si moje podvedomie myslí, že som v nebezpečenstve, čo v žiadnom prípade, nie som... tak skenuje všetko v okolí. Je to nechutné, čo niektorí ľudia nosia v sebe. - Zasmial sa.
- Spomínam si, keď si tej pani susede povedala, že je nehanebne, nechať poštára, aby bozkával jej prsia. - Vybuchli do smiechu. 
- Ale ocko to som bola malá. A hneď sme sa presťahovali. - Zatiahla roztopašne. 
- Vieme obaja, že si nikdy nebola malá, alebo lepšie povedané, dieťa. Tvoj mozog je iný, tak ako tvojej matky, tým že ste - iné- , vnímate elektromagnetické vlny a váš mozog sa správa inak. Bola si vyspela už ako dieťa, dieťa si bola možno len tri, štyri roky. Jednoducho si dospela a detstvo si preskočila. Usmieval sa. 
- Neboj sa, možno je to hormonálnymi zmenami a to sa ustáli. Teda. Dúfam v to. Nechcem chodiť po ulici, ako radar. - 
- Určite je to hormonálnymi zmenami, skrásnela si, vyrástla a zaokrúhlila na tých správnych miestach. - Mierne sa zapýrila. 
- Ale ocko. Nestrieľaj si zo mňa. - 
- Vôbec si nestrieľam, si veľmi pekné dievča a máš prekrásne vlasy, škoda, že ich skrývaš. - 
- Neskrývam, len sú pridlhé, zavádzajú mi, takto je to pohodlnejšie. - 
- A prečo si ich neskrátiš? - šibalsky zatiahol.
- Teraz asi nie. Maminka mi ich pestovala, bolo by mi ľúto ich 
ostrihať. - 
- Tak ich ukáž svetu, aby všetci videli, čo dopestovala tvoja 
maminka. - 
- No... možno niekedy. - Usmiala sa. Ešte chvíľu sa rozprávali, potom sa odobrali spať. V tu noc po dlhej dobe spala pokojne. Zobudila sa, o pol šiestej, oddýchnutá a spokojná. Vybrala sa zabehať si. Keď sa vrátila, otec pripravil raňajky. Spolu sa najedli a on ponáhľal do práce. Zľahka ju pobozkal na čelo. 
- Ahoj Gaby, musím už bežať. Neviem, či do konca týždňa prídem. Mám veľa práce, ale budem sa snažiť chodiť, čo najčastejšie. - 
- Ocko, ja to zvládnem, len keď sa už na mňa nehneváš. 
Viem, že si so mnou. - 
- Vždy som aj bol, zavoláme si, ak ti bude smutno, dobehneš ty za mnou. Požiadaj Miška, aby ťa odviezol. Požiadal som o väčší byť... od budúceho roku, keď začneš chodiť na gymnázium, budeme bývať spolu... v meste a na víkendy môžeme chodiť sem. Pár mesiacov budeš musieť ešte vydržať. Ak by si chcela, dovediem ti tu opatrovateľku... túúúú, čo mení plienky. - Zatiahol veselo. Zachichotala sa. 
- Som v pohode, nepotrebujem nikoho. Rozlúčili sa. 
Vlastne až od tohoto dňa sa naozaj všetko vrátilo do normálu. S chuťou sa vrátila do života. Viac ju nehrýzlo svedomie a nepožieral smútok. S otcom sa vídavali, kedy sa len dalo. Buď cestovala za ním a ostávala cez víkendy, alebo dochádzal za ňou. Vianoce strávili spolu, potom odcestovali do Álp, lyžovať. Po novom roku oslávila pätnáste narodeniny. Mesiace sa míňali, podala si prihlášku na prírodovedecké, jazykové gymnázium. Obratom jej zaslali oznámenie, že ju prijali. Naďalej sa venovala behu, plávaniu a neúnavne študovala. Jej nadpriemerný mozog neustále prahol po informáciách. Blížil sa koniec školského roka, bol koniec apríla a krásne počasie. S priateľkami si užívali na terase, teplé slnečné lúče a ako vždy preberali chlapcov. 
- Koho si zavoláš na rozlúčkový ples? - spýtala sa jej Valika.
- Neviem, asi by mal pozvať nejaký chlapec mňa, alebo? - 
Ostatné dievčatá sa zasmiali. 
- No, myslím, že ťa nikto nepozve. Aj keď nad tebou chalani slintajú. - Zatiahla Valika.
- Prečo? - nechápajúc sa začudovala. Obidve opätovne vybuchli do smiechu. 
- Si príliš racionálna. Si krásna, ale priveľmi múdra. Ak sa chudák Ľuboš aj odhodlá... nezačni sa s nim rozprávať o elektromagnetických ekvivalentoch, alebo nezačni trepať v latine... alebo mu vysvetľovať podstatu starogréčtiny. To by bol fakt debakel. - 
- A o čom sa mám s ním rozprávať? - dievčence sa opätovne rozrehotali. 
- Čo sa smejete, tak o čom sa s ním mám rozprávať? - 
- O niečom normálnom. Napríklad o počasí? - 
- O počasí? Pozriem si predpoveď, načo o tom rozprávať? - nerozumela. Pučili sa od smiechu. 
- Si nemožná! Chalani nemajú radi múdre baby, majú z toho komplexy. - 
- Mám hrať afektovanú hlupaňu, len aby niekto nemal komplex? - 
- Tak si pozvi Ľuboša ty, kým nazbiera odvahu, prejde ples. A takto mu nedáš šancu o tom rozmýšľať. A ozaj... pôjdeme cez víkend na májové ohne? - 
 - Ja by som aj išla, len neviem, či ma otec pustí, ešte nemám pätnásť a vstup je až od pätnásť. Teda bez sprievodu rodičov. - Zatiahla Barbora a prevrátila očami. 
- Ja pôjdem a čo ty Gaby, pôjdeš? - 
- Prečo nie? Ocko mi nebráni zúčastňovať sa spoločenských aktivít. - 
Jej priateľky pozreli na seba, rozchichotali sa. 
- Spoločenských aktivít? Gaby niekedy rozprávaš, ako teta z osemnásteho storočia. - Vystrúhala grimasu. 
Dohodli si „bojový“ plán, ohľadne soboty, tak hneď aj zavolala otcovi. Samozrejme súhlasil. Vzhľadom k tomu, že Gabriela má program na sobotu, ostane cez víkend pracovať. Týždeň preletel, ako voda. Ešte stále nepozvala Ľuboša na záverečný ples. Čakala, že sa vzmuží. Pretože jej samej to pripadalo trápne, požiadať ho, aby ju sprevádzal. V sobotu poobede k nej dobehla Valika. Namaľovaná, vyparádená. Gabriela len oči otvárala od údivu. 
- Ty si sa kam vybrala? - 
- Trošku som sa nahodila. Budú tam chalani. - Zachichotala sa.
- Vyzeráš... ehmm... dosť extravagantne. Myslím neprimerane nato, že ideme na opekačku do hory. - 
- No. Tebe sa to ľahko povie. Keď si oblečieš vrece, aj tak vyzeráš dobre. Nepotrebuješ make-up, nemáš vyrážky, nepotrebuješ ani šminky, máš krásne výrazné oči, aj vlasy. Ale čo ja? - 
- Podľa mňa si pekná. 
- Povedala tá, ktorej pripadajú múmie v egyptskom múzeu, prekrásne. Si možno múdra, ale o móde a make-upe nemáš ani potuchy. - 
- Daj si niečo športové, ako si sadneš na zem? A ako pôjdeš v tých opätkoch po hore? A spotíš sa pri túre, bude tam od ohňa teplo, celý make-up sa ti roztečie. - 
- Ou, nato som nepomyslela. Asi sa predsa prezlečiem. - 
- Ak chceš dám ti niečo moje. - 
- Tvoje?! Do toho nevleziem ani obuvákom. Som o dvadsať centimetrov vyššia a väčšia o dve čísla. Zabehnem sa prezliecť. - 
Gabriela prevrátila oči. Vedela, že jej to bude trvať ďalšie dve hodiny, ešte že mali dostatok času. 
- Dobre Valika, ale aby to bolo do šiestej, kým tam vyšliapeme, bude sedem. Chcem byť na začiatku, strašne rada sa dívam, ako zapaľujú vatru. - 
- Neboj, stihneš aj vatru. - 
Poslala vzdušný bozk a odplávala v oblaku parfumu.