Zlodejka v duši © kapitola - 3 -
22. 6. 2021
Poznámka:
Napísal ©Martina Bucha-Hein, 2021
Ilustroval © Obrázok na obálke publikácie je zakúpený vo foto-banke „© Samphotostock.cz, 1-145288981 Autor: Edward Derule " a podlieha autorským právam. Akékoľvek kopírovanie a šírenie je zakázané, pretože na obrázok sa vzťahujú autorské práva. 2021. Všetky práva vyhradené.
Po polročných prázdninách ju otec odviezol do novej školy. Bolo to ďaleko od domova. V meste, ale Lea si v duchu opakovala, že to nie je najhoršie. Ocko jej všetko znovu poukazoval. Odviedol ju na internát, kde jej pomohol vybaliť. Zoznámila sa so svojimi spolubývajúcimi. Obe dievčatá boli od nej staršie, ale správali sa k nej od začiatku milo. Otec sa s ňou rozlúčil a sľúbil, že po ňu v piatok príde. Ledva sa ovládla, aby neplakala. Už teraz jej chýbala rodina. Avšak musí byť statočná. Dievčatá veselo štebotali, rozprávali jej o škole s nadšením a tak sa nakoniec upokojila. Prvý deň v škole bol naozaj milým prekvapením. V triede ich bolo iba päť. Bola priestranná s veľkou knižnicou. Jej spolužiaci sa voľne pohybovali po miestnosti. Diskutovali s učiteľmi. Rozoberali učivo do detailov a polemizovali o možných, aj nemožných témach. Leu to fascinovalo. Nikto jej nenadával ani sa jej nevysmieval. Práve naopak. Tvorivo sa zapájala do diskusii. Všetci jej spolužiaci ju prijali medzi seba. Povzbudzovali a často nadväzovali na témy, ktoré nadhodila. Poobede absolvovala psychologické testy a vstupnú prehliadku u lekára, aj zubára. Až večer sa jej zacnelo za domovom, za ockom, starkým, Majkom a aj za starkou.
Dlho nemohla zaspať a cítila v sebe veľký nepokoj. Na druhý deň mali doobeda vyučovanie a poobede sa venovali športu. Hneď za školou bol veľký areál a telocvičňa, dokonca s bazénom. Učiteľ milo privítal Leu. Deti v telocvični bolo pätnásť. Ďalšie dva ročníky starších deti. Celé dni mali vyplnené štúdiom, pohybom. Mladšie z detí mali ešte povinné „hranie“. Týždeň preletel ako voda. Poobede pre ňu prišiel ocko. Naradostená, nanajvýš spokojná mu skočila do náručia. S úsmevom si ju odvádzal domov. Fascinovaná rapotala o svojej novej škole. V duchu poďakoval prezieravej dedinskej pedagogičke, ktorá ho upozornila na túto možnosť štúdia. Doma ju všetci s radosťou vítali. Všetko im vyrozprávala a stratila sa v lese. Celú sobotu ju ani nevideli. Zjavila sa s úsmevom v sobotu poobede tesne pred zotmením. V nedeľu odbehla len na chvíľu a ostatný čas strávila so svojou rodinou. Opäť ju v nedeľu večer otec odviezol do „jej“ školy.
Aidan už tretí deň ďalekohľadom sledoval usadlosť v horách, ale dievčatko ani raz nezazrel. Kontroloval adresu a GPS aktualizoval. Bol na mieste, ale dieťa tu nebolo.
„Niečo tu nesedí. Adresa je správna, aj záznam na obecnom úrade o mieste pobytu. Tak kde je tá malá?! Vyčkám ešte zopár dní. Musím ju nájsť. Hádam ju len neodviedli?!“ znervóznel. Prespal v neďalekom mestečku a opäť sa vrátil nepozorovane zavčas rána a naďalej sledoval usadlosť. Otec dieťaťa niekam odcestoval. Vrátil sa o tri hodiny. Z auta vystúpilo červenovlasé dievča. Aidan si vydýchol.
„Tak predsa, ale kde si bola? Neznášam, keď nemám dostatok informácií.“ Asi po hodine vybehla z domu a stratila sa v lese.
„Trošku divoké prostredie pre mladého zaklínača. Mala by byť niekde ďaleko od lesov, aby príliš nezdivela. Predpokladám, že je tu plno vlkov a medveďov. Dúfam, že sa nestotožňuje s predátormi. Dostala by potom chuť na krv a červené mäso. Najvyšší čas ju začať navádzať na správnu cestu. Zatiaľ je všetko zlé.“ Svižne sa pobral za ňou. Dlho ju nemohol nájsť. Snažil sa hľadať podľa stop, ale bola šikovná a rýchla. Dokázala sa pohybovať takmer nehlučne a väčšinu na miestach, kde nezanechávala stopy. Keď ju zazrel so svorkou vlkov v pätách, zdrevenel. Vlci ho zavetrili a keď jej pohliadol do oči vedel, že aj ona. Cítila ho, ráno pri holení sa porezal. Zavetrila pach krvi. Nozdry sa jej rozšírili a oči... tie oči... neboli ľudské. Sťažka prehltol. Vlci so sklonenými hlavami vrčali s vycerenými tesákmi. Pomaly sa k nemu približovali, až kým ho neobkolesili. Ona len stála a hľadela na neho bez akéhokoľvek záujmu. Naklonila hlavu mierne na bok a znovu vetrila. Nahmatal rukoväť revolvera pod kabátom.
„Bojíš sa.“ Zatiahla ticho. Vlci ho obkolesili, ale neútočili, čakali na jej pokyn.
„Povedzme, že pociťujem určitý rešpekt obkolesený vlkmi.“ Odvetil jej so zvláštnym prízvukom. Hľadela na neho.
„Počujem škótsky akcent, žeby ochranca?“ pridvihla obočie.
„Som Škót. Ahoj Lea. Odvolaj svojich havkáčov, inak ich pozabíjam.“
„Aj mňa zabiješ?“ zaujímalo ju.
„Ak mi nedáš na výber. Ešte nie si nesmrteľná.“ Nevyhrážal sa, iba skonštatoval. Opäť zavetrila.
„Áno, urobil by si to.“ Prehodila so zvláštnou intonáciou hlasu. Zamrazilo ho. Zase potiahla nosom a zvraštila obočie.
„Porezal si sa Aidan, ráno pri holení. Rozvoniavaš tu ako novoročná šunka.“ Neodpovedal, ale ostražito sledoval každý jej pohyb. Pod kabátom pevnejšie zovrel zbraň.
„Teda mne nie, tuto havkáčom,“ zaškľabila sa, „neboj sa nejem ľudské mäso. Je nechutné sladké, plné glukózy, cholesterolu, chemických emulgátorov, nikotínu, alkoholových skupín a ktovie akého svinstva ešte. A priónová infekcia nie je nič moc.“ Dodala s tvrdým úsmevom. Šokovaný otvoril ústa. Na šesťročné dieťa to bolo zarážajúce a neprirodzené. Ani sa nepohla, ale vlci sa odrazu stratili v húštinách.
„Nemala by si byť sama v lese.“ Prehodil.
„Prečo nie? Patrím sem.“
„Nesmieš sa s nimi stotožňovať. Dostaneš chuť na červené a naozaj ťa budem musieť zabiť.“
„Tak to meškáš šesť rokov... Aidan zo Škótska,“ jeho meno chvíľu prevaľovala na jazyku, akoby si ho vychutnávala, „vyrástla som medzi nimi. Zatiaľ ma to nezmenilo.“
„Nevieš sama, čoho všetkého si schopná. Si primalá. Možno ani nezvládneš množstvo vedomosti a schopnosti, ktoré máš.“
„Práve preto si tu. V prípade núdze ma zabiješ. Kým to ešte ide. Nie je tak Aidan zo Škótska?“
„V prvom rade som tvoj ochranca a učiteľ,“ jemne protirečil.
„A kat.“ Nedalo jej nezarypnúť. Zafučal.
„Dúfam, že to nebude potrebné. Už celé generácie to ochranca nemusel urobiť. A nemysli si, že to niekto z nich urobil s radosťou. Nezabúdaj, že niektorí z tvojich predkov prešli na druhú stranu. Nezvládli lačnosť po červenom. Ovládli ich pudy dravcov.“
„Ách... áno tie historky o vlkolakoch.“ Roztomilo sa usmiala a podišla k nemu. Chytila ho za ruku. Odrazu sa upokojil a usmial.
„Pod odtiaľto, sú ehmm... hladní. A ty tu naozaj lákavo rozvoniavaš. Je zima a potravy málo. Nerada by som ich zabíjala, aby ťa nezožrali. Sú to kamaráti.“ Vysvetľovala mu s úsmevom. Vyznelo to čudne od takého malého dieťaťa.
„Vystrašila som ťa? Prepáč, neodolala som. Už ťa hodnú chvíľu vyzerám. Trvalo ti to Aidan zo Škótska. Neviem, kde si sa doteraz túlal. Nie je to tak ďaleko. Ak by si šiel aj peši zo Škótska, bol by si tu najmenej pred dvoma mesiacmi.“ Zachichotala sa.
„Mal som nejaké povinnosti. Musel som toho veľa zariadiť.“ Pokývala hlavou a viedla ho nočným lesom.
„Kde si bola Lea, čakám tu na teba už zopár dní.“
„Bola som v škole. Je to dobrá škola, v tej starej ma nechceli.“ Pokrčila plecami.
„Lea ak bude treba, odídeš so mnou?“
„Kam by som šla?“
„Odišli by sme ďaleko odtiaľto. Na Vysočinu. Je to krásne miesto. Páčilo by sa ti.“
„Možno neskôr, ale teraz chcem byť tu.“
„Okamžite pusti moju dcéru a odstup od nej!“ zahrmel drsný hlas za nimi. Ozvalo sa cvaknutie odisteného revolvera. Opatrne pustil Leu a zodvihol ruky.
„Pán Karvinský vysvetlím vám to. Možno ste počuli náš posledný rozhovor. Nie je to tak, ako to vyzerá. Môžem sa obrátiť?“ spýtal sa ticho.
„Lea bež domov. Porozprávam sa s tvojim, novým priateľom.“ Nekompromisne zavelil. Lea bez protestu poslúchla. Vedela, že si to musia vydiskutovať a musia sa spoznať. Aidan bude odteraz súčasťou jej života.
„Tak spusť ty úchyl!“ zavrčal Juraj.
„Kruci, nie som úchylák! Ja viem ako to vyzerá, ale viedla ma za ruku, lebo nechcela, aby ma zožrali vlci. Viem presne, kto je Lea a preto som tu. Dočerta! Vyzerá to, že som blázon. Dúfam, že viete o Lee a jej tajomstve,“ v rozpakoch zmĺkol.
„Neviem o čom hovoríš. Lea je malé, talentované dievčatko.
A ty bastard jeden, odtiaľto vypadneš a nikdy viac sa neukážeš. Inak ťa sám predhodím vlkom!“ zahrmel rozčúlený.
„Nemôžem,“ zastonal, „musím ostať v jej blízkosti.“ Karvinský zaklial a namieril revolverom na čelo, s pevne zovretou čeľusťou. Mladý muž spustil ruky a pevne mu pohliadol do oči.
„Len do toho. Nemôžem odísť. Som s ňou zviazaný až do jej, alebo mojej smrti.“ Preriekol ticho, ale pevne a bez strachu.
„Tak to sa ti o chvíľu splní, ak okamžite nezačneš vysvetľovať!
„Som Aidan Mac Kinosh a som jej ochranca. Sme spútaní.“
„Ty si ten ochranca?!“ pridvihol obočie a spustil zbraň, „predstavoval som si ťa inak.“ Vypľul.
„Tým, že ma ochránila pred vlkmi a vyviedla za ruku, naše puto spečatila. Moja rodina už po generácie chránila zaklínačov. Môj otec bol ochrancom doktorky Sheowovej. Bola predchodca Lei. Už zomrela. To ona ma vychovala. Moja pra-pra-teta bola ochrankyňou vášho predka. Naša rodina bola vždy zviazaná so zaklínačmi.“ Juraj na neho chvíľu hľadel, potom vložil zbraň do puzdra.
„Tak toto sa mi snáď len sníva,“ zahundral a chvíľu zvažoval situáciu, „dobre Aidan Mac Kinosh. Čo presne obnáša byť ochrancom? A čo presne dokáže zaklínač? Ale bez prikrášľovania, legiend a bachorkov. Od Lei som už niečo počul, ale znie to dosť neuveriteľné. Ak si tým, kým tvrdíš, máš celkom určite vo všetkom jasno. Navrhujem, aby sme šli k nám domov. Ty mi všetko vysvetlíš. Nemám rád, keď mám za chrbtom vlkov. Číhajú na nás a my o tom nevieme. Naješ sa a ohreješ. Predpokladám, že ti poriadne namrzol zadok za tých pár dní, čo tu obskuruješ v okolí.“ Uškrnul sa.
„Viete o mne, že som tu bol pár dní?“
„Samozrejme. Je mojou prácou byť informovaný. A takýto panáčik ako ty, je dosť viditeľný. Ak sa o niečo pokúsiš... odviezť Leu, alebo čokoľvek... nezabudni, jedno-hubka pre chlpáčov.“ Ukázal hlavou smerom k lesu. Porozumel.
Vošli dnu. Starý otec sedel na stoličke v kuchyni. Nohu mal vyloženú na druhej a Lea mu masírovala opuchnuté koleno. Juraj k nej podišiel a jemne ju vzal za ruku.
„Lea, nechaj starkého... pre istotu.“ Zahundral si popod nos.
„Nechajte ju, celkom určite mu pomôže.“ Oponoval jemne Aidan. „Tá druhá vec ehmmm... to by musela chcieť, aby sa ehmmm... netrápil.“ Dokončil ticho. Starý otec sa zadíval na mladíka.
„No na môj veru. Tuším máme pod strechou východniara, ale zaťahuješ chlapče.“
„Je to Škót, starký.“ Zaštebotala Lea a opäť sa venovala jeho kolenu.
„Piješ kávu Aidan?“ mladík prikývol. O chvíľu mu podal horúcu, rozvoniavajúcu tekutinu.
„Mlieko, cukor?“ pokrútil hlavou. Nabral mu plný tanier halušiek s kyslou kapustou a slaninou. Vložil do mikrovlnky a už ohriate jedlo postavil pred neho. S vidličkou a hrubým krajcom chleba.
„Najedz sa Aidan“ ponúkol starký „varil to Juraj. Pre také Škótisko to bude zážitok. Také doma nemáte. Určite sa z nich pose...“ starý otec sa zasekol a blesol pohľadom na Leu, „pokakáš.“ Dodal jemnejšie. Všetci sa zasmiali.
„Je to naše špecifické jedlo. Tvoj žalúdok bude možno protestovať, ale je to dobre.“ Chichotajúc mu vysvetľovala. Aidan nedôverčivo hľadel do taniera a opatrne ochutnal. Tvár sa mu vyjasnila.
„Je to dobre.“ S chuťou sa pustil do jedla.
„Bol si riadne hladný Škótik. Si dosť veľký, mal by si viac jesť. Juraj daj mu zapiť kyše (kyslé mlieko- nárečový výraz, používaný na strednom SK).
„Ale otec až tak?“ podpichol Juraj, „veď sa zliape, ako fukso.“ Oponoval so smiechom.
„Nech si Škótik užije, keď už je na Slovensku.“ Rehotali sa. Aidan sa zamračil, ale potom sa zasmial tiež.
„Strieľate si zo mňa? Veď ja vám to vrátim, ak prídete na Vysočinu.“
„Dobre Škótik. Kyšu na tebe testovať nebudeme. Juraj mohol by si nám pripraviť hriatô, vidíš že sa zmrzol ako compeľ.“
„Ehmm, čo je compeľ?“ zaujalo ho.
„Cencúľ, nárečovo.“ Zasmial sa Juraj od sporáka, kde roztápal v hrnci med. Keď med jemne zovrel, pridal domácu slivovicu, hrniec na chvíľu zbĺkol plameňom, prikryl ho utierkou. Plameň zhasol a podlial vodu. Počkal kým tekutina zovrie, odstavil ju zo sporáka. Nalial do pohárov. Vôňa domáceho alkoholu sa šírila po celej kuchyni. Podal pohár návštevníkovi, aj svojmu otcovi.
„Pi Škótik, zahreješ sa.“ Ponúkol ho starší Karvinský a nazdravil mu. „Je to domáca pálenka?“ Juraj prikývol.
„Je toho najmenej deci a pol.“ Zvolal ohúrený.
„Je to riedené vodou a osladené. Pomaly cuckaj a nič ti nebude. Používame to ako prevenciu proti prechladnutiu.“ Žmurkol a na diaľku mu od sporáka nazdravil. Aidan opatrne chlipol pariacej sa tekutiny. Nechutilo to zlé, nebol to silný alkohol, ale príjemné ho hrial v žalúdku. Teplo sa mu pomaly začalo rozlievať telom a uvoľnil sa. Pozoroval ich. Takmer im závidel. Syn s otcom mali medzi sebou vrúcny vzťah. Súdržnosť rodiny sálala z každého ich pohybu, pohľadu, či slov. On svojho otca takmer nepoznal. Jeho otec mal povinnosť a zodpovednosť ochrancu. Neskôr zomrel a on sa nikdy nedozvedel ako. Aileen o tom nikdy nehovorila. Ozvalo sa klopanie. Dvere sa otvorili.
„Pochválen buď Ježiš Kristus.“ Ozval sa zborový pozdrav skupiny ľudí, ktorá vchádzala z chodby.
„Naveky amen, dcéra moja. Tak už ste späť. Poďte dnu, aj ty Miško. Nalej mu hriatô Juraj, určite premrzli. Daj si aj ty starká, ohreješ sa.“ Povedal najstarší muž starene. Podišla k nemu a pobozkala ho na líce.
„Ahoj starký,“ preriekla a prisadla si k svojmu manželovi.
Dnu vbehli traja chlapci a mladá žena niesla v náručí asi ročne batoľa. Všetci sa zvedavo zahľadeli na Aidana.
„Ach! Toto je Aidan, je to môj kolega. Je zo Škótska. Aidan toto je moja mama.“ Ukázal na starenu. Oslovený vstal a podal jej ruku.
„Toto je moja sestra Anka a jej manžel Michal. To sú ich ratolesti. A tamten najvyšší chlapec je môj syn Marián.“ Predstavil celú skupinu. Slušne im podal ruky. Všetci sa usadili. Anka podala dievčatko manželovi a podišla ku sporáku. Uvarila kávu. Mužom ponalievala. Aidan s obdivom hľadel na muža s dieťatkom v náručí. Bez protestu držal dievčatko, smial sa, privinul si ju. Preukazoval jej svoju lásku. Jemne jej chytil ručičku, keď sa snažila ho chytiť za vlasy.
„Naozaj sú iní ako my. Muž v Škótsku by nikdy nedržal v náručí svoje dieťa v spoločnosti. Nebolo by to „mužné“. A určite by dcére na verejnosti nepreukazoval svoju lásku. Bolo by to znakom slabosti... ale je to pekne. Sú srdeční, otvorení a veľmi pohostinní.“ Chlapci sa naradostení zvítali s Leou. Teta ju vystískala a deti odbehli do detskej izby.
„Len pi Škótik. Si na Orave, u nás sa takto chránime pred zimou.“ Ponúkal starký. Opäť chlipol a usmial sa. Rodina si hlučné rozprávala zážitky z cesty a návštevy príbuzenstva. Ani si nevšimol, kedy mu opäť doliali pálenky. Vedel, že si všetci potykali, neskôr stratil prehľad. Nevedel presne koľko vypil, ale miestnosť sa mu roztancovala pred očami. Potom mu niekto pomohol vstať.
„Je ako snop.“ Zaškeril sa starký.
„Pod Aidan, ideme sa vyvetrať.“ Nekompromisne preriekol Juraj a chytil ho za ruku, ktorú si preložil okolo svojho ramená. Aidan sa na neho zoprel, pretože miestnosť sa nezadržateľne roztočila.
„Ešte ho naučíme odzemok a spravíme z neho chlapa.“ Muži sa rozosmiali.
„No poď, Aidan Mac Kinosh, pomôžem ti. Zriadil si sa pod obraz Boží.“ Potichu sa zasmial Juraj, keď ho vliekol von. Ľadový vzduch ho na chvíľu ochromil. Keď sa zhlboka nadýchol, mráz zaštípal. A keď zhlboka potiahol nosom, prilepili sa mu nosné dierky. Ľadový vzduch ho o chvíľu prebral. Juraj ho vliekol chodníkom až na cestu.
„Prejdeme sa a porozprávame, si schopný chodiť?“
„O chvíľu... bu... budem o.k,“ naplo ho na vracanie.
„No nazdar!“ zaúpel Juraj a pridŕžal ho, aby nespadol do zvratok. Vysilený hľadal vreckovku, začal strácať rovnováhu a Juraj ho ledva udržal, aby neskončil v kaluži, ktorú pred chvíľou vyprodukoval. Poutieral sa a zastonal.
„Tvoj otec je šibal. Vedel, čo to so mnou urobí... a nalieval do mňa. Ako môže toľko zniesť?“ šepkal s opätovnou nevoľnosťou.
„To si ešte nevidel, čo dorobil s mojím skutočným kolegom. Myslel som, že má otravu alkoholom. Vypil pred tým štamperlík oleja.“
„Pre... prečo?“
„To majú naši chlapi takú fintu. Buď sa najedia slaniny, alebo vypijú olej. Znesú potom veľa alkoholu.“
„Ste barbari!!!“ zafučal a opäť zvracal. Keď sa pozviechal zhlboka sa nadýchol.
„Barbarské, ale funguje to. Nenasýtené mastné kyseliny, vyviažu OH- skupinu z alkoholu... ale ma dostal.“ Vzdychol. Juraj sa zasmial.
„Si mladý, časom sa všetko naučíš. Aidan si schopný hovoriť? Musíme sa porozprávať.“ Zvážnel.
„Je mi oveľa lepšie ako som si vyprázdnil obsah žalúdka.“ Uškrnul sa.
„Poď pôjdeme dole cestou, potrebuješ chodiť. Si v pohode?“ mladý muž prikývol. Zatackal sa, Juraj ho pridŕžal.
„Chceš vedieť, čo presne znamená ochranca?“ spýtal sa priamo Aidan.
„Čo presne je tvojou úlohou.“
„Mojou úlohou je ju chrániť. Pred ostatnými aj pred samou sebou. Lea je malá, musí získať stabilitu. Dokáže neuveriteľné veci, ale je to aj nebezpečné. Nemusela by zvládnuť pradávne inštinkty predátorov. Ak by sa priveľmi stotožnila, začala by byť krvilačná. Zabíjala by všetky živočíšne druhy... a myslím naozaj všetky.“
„Čo by vtedy urobil jej ochranca?“ ľadovo sa spýtal Juraj.
„Musel by som ju zabiť, alebo sa o to aspoň pokúsiť. Je ťažké zabiť zaklínača.“
„Teraz mi hovoríš, že existuje možnosť, že zabiješ moju dcéru?“ nebezpečne ticho sa spýtal.
„Už by to nebola tvoja dcéra. Ver mi. Najpravdepodobnejšie by ťa roztrhala. Práve preto ma ochrancu. Pri správnej výchove a usmerňovaní jej schopnosti k tomu nedôjde. A ver mi. Moja rodina už celé storočia vykonáva túto úlohu. Viem o čom hovorím.“
„Prečo je také ťažké ich zabiť? Hovoríš o tom akoby boli nesmrteľní.“
„Ehmm... skoro, že aj sú. Zaklínači sú veľmi odolní, závetria ťa, stotožnia sa s tebou. Odoberú ti dušu jediným dotykom.“
„Čo myslíš tým odolným? Voči guľke nie sú odolní. To nie je možné.“ Aidan sa na neho posmešne zahľadel.
„Chceš mi povedať, že sú neprestreľní?! To si robíš srandu.“
„No, majú zvýšenú pevnosť elastických vlákien v koži... a... vysokú tvorbu kolagénu. Nestarnú ako my, ale oveľa pomalšie. A tiež ich chemické zloženie je trošku iné ako u nás. Myslím, že aj kolagén má trošku inú štruktúru a inak sa viaže. To spôsobuje ehmm... značnú pevnosť, celistvosť a pružnosť kože. Jednoduchý príklad. Spadla niekedy Lea a rozbila si kolená, alebo lakte?“ zaujímalo ho. Juraj sa na chvíľu zamyslel.
„Spadla veľa krát, ale nikdy sa nezranila.“ Priznal s údivom rozšírenými očami.
„Ako druhé cíti pachy. Strach, vypätie a mnoho iných veci. Dokáže sa s hocikým stotožniť. Vlezie do teba, je tvojou súčasťou. Skús sa sám streliť... keď je v tebe... ako prvé nedovolí ti to. Ako druhé musíš sa streliť vtedy, keď je v tebe. To je dosť nemožné, pretože ťa ovláda. V stotine sekundy dokáže opustiť tvoje telo, alebo ho úplne ovládnuť. Je ťažké ich zabiť. Hlavne ak už svoje schopnosti kompletne ovládajú. Sú veľmi inteligentní. Inak by nezvládli to množstvo informácií a schopnosti, ktoré získali od svojich predchodcov. Lea má vo svojej línii veľa dobrých zaklínačov. Takže je veľká pravdepodobnosť, že to bude v poriadku.“
„Koľko ich je v jej línii?“
„Viem o šesťdesiatich šiestich. Toľko je v záznamoch. Iba Lea vie, koľko ich skutočne bolo v jej línií.“
„Koľko bolo tých krvilačných?“ spýtal sa pomaly.
„Ehmm... štrnásť, ale je to veľmi dobrý pomer. Váš predok bol zabitý iným zaklínačom, aj so svojim ochrancom.“ „Dokážu sa zabiť medzi sebou? Koľko ich vlastne momentálne je?“
„Našťastie v blízkosti Lei nie je ani jeden. Nejako si prekážajú. Majú podelené územia. Ani jeden nelezie na územie toho druhého. Nikto nevie prečo, ale ak sa stretnú, dôjde ku ehmm... konfrontácii. A áno medzi sebou sa dokážu zabiť. Sú to dvaja predátori a vyhrá ten, kto má viac skúsenosti. Váš predok zabil svojho protivníka, zabili sa navzájom. Jedine ich zuby dokážu preťať kožu iného zaklínača. Takže, ak dôjde ku konfrontácií... pustia sa do seba po starom, pekne zubami. Dobrý zaklínač udržiava symbiózu medzi prírodou a človekom. Pomáha ľuďom aj zvieratám. Uľahčuje množstvo veci. Zbavuje bolesti a utrpenia. Dokáže uľahčiť posledné chvíle, keď nastanú. Rozumie všetkým živočíšnym druhom a zaujímavé je, že ani jedno zviera sa im nedokáže vzoprieť. Aj najväčší tiger sa stane prítulnou mačičkou. Zvieratá bezvýhradne poslúchnu a neublížia zaklínačovi. Akokoľvek sú jedovaté, či nebezpečné.“
„Ako sa stanú dobrými, či zlými?“
„Závisí to od výchovy a od prostredia. Ak sú v prostredí divých zvierat a stotožňujú sa s nimi, môže ich ovládnuť inštinkt predátorov,“ zmĺkol „ale to nemusí byť vždy tak.“ Dodal ešte, keď videl, ako sa Juraj zamračil.
„Hlavne ak sa stali zaklínačmi v detstve a sú vedený pozitívnym smerom. Keď majú vštepované základné princípy ľudskosti, milosrdenstva a súcitu. Vtedy pomôžu množstvu ľudí. Budú bojovníkmi za dobro a spravodlivosť a hlavne rovnováhu.“
„A ak to zaklínač nezvládne?“
„Ehmm... počul si už o vlkolakoch? Upíroch, minotauroch a čo ja viem o akých polo-ľuďoch a polo-zvieratách? To boli zaklínači.“ Juraj na neho neveriacky civel, potom sa zasmial
„Preskočilo ti, tebe načisto preskočilo! Možno si ešte ožratý!“ zvolal s hysterickým smiechom.
„Samozrejme sú to všetko ústne podania. Legendy, mytológie, ale každá jedna má základ v skutočnej udalosti. Len si ich ľudia časom upravovali do fantastických podôb. Tak si zľahčovali strach z nepoznaného.“
„Chceš mi povedať, že Lea by sa dokázala zmeniť na veľkého, čierneho vlka?“ posmešne zatiahol.
„Nie, fyzicky nie. Lenže dokázala by ti rozorvať hrtan a nažrať sa tvojho teplého mäsa. Nezmení sa na vlka, ale tesáky by jej mohli vyliezť a mohla by tvoje telo roztrhať na kusy... fyzicky.“
Ľadovo preriekol. Juraj nahnevaný zavrčal. Bola to nemysliteľná, desivá predstava.
„Hovoríš to, len preto, aby som ti dovolil ju odviezť!“
„Nie je to tak. Vo chvíli stotožnenia získavajú silu aj vlastnosti živočíšneho druhú s ktorým sa stotožnili. A nechcem ju odviesť. Myslel som, že bude lepšie Leu odtiaľto vziať, ale bola by to chyba. Je tu šťastná a aj napriek divým zvieratám sa ovláda. Mohla ma v tej hore zožrať spolu s vlkmi, ale ona len skonštatovala, že neje ľudské mäso.“
„To ti povedala?!“ šokovaný vyhŕkol otec.
„Áno. Stotožnila sa s nimi a predsa sa ovládla. Už teraz je silná a stabilná. A zároveň má ešte neskazenú, detskú dušu. Bolo by chybou ju odviezť odtiaľto.“
„Koľko máš rokov Aidan?“
„Dvadsať.“
„Myslíš, že ju dokážeš viesť a učiť, či ochraňovať?“
„Mal som presne toľko, čo Lea, keď ma začali pripravovať na úlohu ochrancu. Dokážem sa o ňu postarať. Viem všetko o jej pôvode, línii, o jej predchodcoch. Viem ako ju mám učiť a viesť. Som zdatný v boji, dokážem ju ochrániť.“ Sebavedome prehlásil.
„Myslím, že si ťa rád prevetrám, keď sa vyspíš z opice. Poď ideme si ľahnúť, je neskoro. Prespíš u nás. Neviem si predstaviť, že by si v takomto stave šoféroval.“
„Už nie som opitý.“
„Možno, ale nafúkal by si. Z basy sa mi ťa teda nechce ťahať. A teraz si už vlastne čosi ako člen rodiny. Ak som správne pochopil, budeš tu obskurovať, či sa mi to páči, alebo nie. Budeš v jej blízkosti, či už to dovolím, alebo nedovolím. Nemám pravdu?!“ Aidan sa uškrnul a prikývol.
„Zobral si to celkom pokojne.“ Skonštatoval Aidan.
„Už dávno som si všimol, že Lea je iná ako ostatné deti. Najskôr som tomu neveril, ale po pár príhodách s Leou a príbehmi z detstva o zaklínačoch, som to strávil. Už vyše roka sa s Leou otvorené rozprávame o tomto všetkom.“
„Ale aj tak je to zvláštne. Jej schopnosti sa prejavili podľa tvojich slov už dávno. Lenže Aileen zomrela len pred pár dňami. Má znamienko na ramene? Pripomína niečo ako zvinutého hada s orľou hlavou?“ Juraj prikývol.
„Kedy sa objavilo?“
„Narodila sa s ním.“
„Je ako Aileen, jej predchodkyňa. Aj tá sa narodila ako zaklínač. Komunikovala so zvieratami oveľa skôr a až v trinástich zdedila ostatné schopnosti zaklínačov. Keď jej predchodca zomrel.“
„To je dobre, alebo zlé?“
„Je to dobre, osud má s ňou svoje plány. Bude veľmi silná. Narodila sa so svojim darom.“
„Veríš v osud?“
„Osud, Boha, Univerzum? Môžeš to volať ako chceš, ale niečo zariadilo, aby existoval Lein druh. Verím v dobro a Lea je jeho poslom, udrží rovnováhu.“
„Naozaj bola Aileen patologičkou?“
„Áno.“
„Ako mohla patologička pomáhať ostatným a držať rovnováhu?!“ posmešne zatiahol.
„Veľa cestovala. Kdekoľvek bolo treba a kedykoľvek. Svoju profesiu robila keď mala čas. Bolo to jej hobby a bola uznávanou odborníčkou.“
„Dosť morbídne hobby.“
„Bola múdra a bola bádateľkou. Veľa sa naučila z pozostatkov. Vždy hovorila, že ľudské telo je dokonalý zázrak a objaviť všetky jeho tajomstvá zatiaľ nie je možné.“
„Dobre, poďme už. Aj zajtra je deň.“
Pokračovanie je tu:
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
