Tincamela-knihy

   „Vieš, čo si vôbec vykonala? Tvoj brat mohol zomrieť!“ vyšetrovateľ nahnevaný skríkol.
„Ja... ja som to nechcela, my sme sa hrali.“
„Hrali, s nožmi? To nemáte doma hračky?!“
„Pozerali sme taký film o ujoch, čo robili klobásky. Máme radi klobásky. A Majko mal byť prasiatko a ja ten ujo. Ja som si myslela, že keď ho pichnem do kŕčiku ako tí ujkovia to prasiatko, bolelo by ho to. Tie prasiatka tak veľmi kvíkali a krvácali... a... my... myslela som, že keď ho pichnem do riťušky, nebude ho to bolieť... a...“ usedavo sa rozplakala. Policajt na ňu neveriacky vytreštil oči a sťažka prehltol.
„Koľko máš rokov dievča.“
„Päť.“
„Dobre. Vonku čaká tvoj otec. Odvedie ťa domov a zajtra uvidíme, čo na toto všetko povie psychológ a sudca.“
„Kto je psycho... bolo a sudca?“
„Psychológ. To sú ľudia, čo rozhodnú, čo s tebou.“
„Ale nepôjde do neba, však Majko nepôjde ku Ježiškovi.“ Fikala. „Nie, dostane sa z toho, už neplač.“
„A teraz na mňa Ježiško vrhne pekelné ohne a pôjdem do pekla k svojmu otcovi?“ smrkala nešťastná. Dôstojník na ňu prekvapený pohliadol.
„Kto ti povedal takú hlúposť?“
„Starká povedala, keď u nás horela kuchyňa, že ma splodil sám Lucifer a že na mňa Ježiško zošle pekelné ohne.“  Fikala neustále.
„U vás horela kuchyňa?“ zaujalo ho. Prikývla.
„Ako sa to stalo?“
„Ja veľmi ani neviem. Asi od tých malých, drevených paličiek. Som videla, ako teta Anka zapaľuje s nimi plyn... a som to chcela vyskúšať... a...“ udivený na ňu hľadel.
„Tak toto je hotový postrach Denis,“ prebleslo mu myšlienkami. Vstal sa podišiel k akváriu. Zobral krmivo a nasypal rybkám.
„A kto uhasil požiar?“
„Starký. Nedávaj im to papať.“ Zvolala. Začudovaný pozrel na krmivo a potom na dievčatko.
„Prečo nie, je to krmivo pre ryby.“
„Nemajú radi také papanie. Potom dostanú chuť papať sa navzájom.“ Dodala ticho. Opäť pozrel na krmivo a pokrútil hlavou
„Choď von. Tam si sadneš a počkáš s tou tetou v uniforme. Ja sa porozprávam s tvojim otcom.“ Na chvíľu pookriala, ale keď cez pre-sklené dvere pohliadla k svojmu otcovi, zvesila plecia a odovzdane vzdychla. Otec ju vzal na ruky hneď ako vyšla. Vzápätí sa objavil kapitán.
„Pán Karvinský, môžem na slovíčko?“ pokynul policajtke, „poručík, dajte pozor na to dieťa.“ S úsmevom ju vzala za ruku a odviedla k svojmu stolu. Tu ju posadila, podala papier a pero. Dievčatko nadšené uchopilo papier a začalo kresliť.

Otec vošiel a zamračený kývol na pozdrav. Vyšetrovateľ si ho premeral. Ten muž v ňom vzbudzoval rešpekt. Sálalo z neho niečo nebezpečné a jeho inštinkty nikdy neklamali.
„Pán Karvinský. Vaša dcéra je dosť osamelá.“ Začal.
„Neviem, čo tým naznačujete. Jej matka síce zomrela pri pôrode, ale starajú sa o ňu moji rodičia kým som ja v práci.“
„Ehmm... vaši rodičia majú cez sedemdesiat rokov. Naozaj veríte, že zvládajú výchovu dvoch malých deti?“
„Pomáha im moja sestra. O deti je riadne postarané.“
„Vás syn mohol dnes zomrieť. Ak je o deti riadne postarané, ako to... že mali dostatok času, aby si zobrali nôž a hrali sa na zakáľačku.“ 
„Pretože sú to deti. Hrajú sa na všetko možné. A Lea je veľmi živé dieťa.“ Tvrdo sa usmial.
„Práve preto potrebuje viac starostlivosti. Neuvažovali ste o náhradnej starostlivosti, pre deti? Myslím, počas vašej pracovnej zaneprázdnenosti.“
„Moje deti do domova nepôjdu! Je o nich postarané. Ocenil by som, keby ste túto poľutovaniahodnú nehodu, nechali na pokoji, kapitán. Denne sa stávajú oveľa horšie nehody. Mám prácu a povinnosti voči svojej rodine. Musím ich finančné zabezpečiť! Ale určite nedopustím, aby boli deti v domove. Nič podobného sa nikdy viac nestane, zato vám ručím!“
„Ak si chcete deti ponechať, asi by ste mali uvažovať o menej náročnej práci.“ Navrhol tichšie kapitán.
„Do mojej práce vás nič nie je! Ste sociálny kurátor, či čo?“
„Nie, to nie som. Avšak tento incident sa celkom určite dostane na stôl sociálneho úradu s návrhom o zabezpečenie dostatočnej starostlivosti pre deti.“
„Nezáleží mi, kde posuniete vašu správu! Deti ostanú so mnou. Tento rozhovor považujem za ukončený. Kapitán,“ tvrdo mu kývol na pozdrav a vyšiel.
„Dovidenia, pán Karvinský.“ Zamrmlal za nim.

Dievčatko niečo usilovne kreslilo. Keď policajtka zdvihla oči od svojich papierov, zamračila sa.
„Čo to robíš? Prečo kreslíš po stole. Dala som ti papier.“ Prísne upozornila.
„Som ti nakreslila rámik podľa toho papiera... je rovný.“ Pochválila sa a pokývala hlavou.
„Rámik? Po stole sa nekresli! Kreslí na papier.“ Dievčatko sa zamračilo a položilo pero.
„Nepáči sa ti môj rámik?“ policajtka vzdychla.
„Samozrejme, že sa mi páči, ale po stole sa nekreslí. Keby každý nakreslil niečo na stôl, bol by už plný.“
„Aspoň máš spomienky na deti, čo sem chodia.“
„Sem veľa deti nechodí.“
„Prečo nie?“ žena zastonala.
„Vždy tak veľa rozprávaš?“
„Asi áno. Starká povedala, že ju už bolia zo mňa, jej staré, hluché uši... ale keď je hluchá, tak ma asi ani nepočuje. Tak ju ani nebolia, či nie? Asi to hovorí, len tak.“ Skonštatovala. Policajtka sa zasmiala. Podišiel k nim otec.
„Lea poď!“ zavelil nekompromisne. Vstala, uchopil ju za ruku a vyviedol von. Pripútal ju do autosedačky a vyrazil.
„Oci, hneváš sa na mňa?“ zašepkalo dievčatko.
„Pravdaže sa hnevám. Veľmi si Majkovi ublížila!“ za-vyčítal.
„Ja som to nechcela.“ Rozfňukala sa. Otec vzdychol.
„Lea... neplač! Už sa stalo. Mal by som ti poriadne naložiť na zadok. Aby ti už také hlúposti nechodili po rozume! Čo ťa to napadlo? A kde ste pre pána kráľa zobrali nôž?“
„Starká ho nechala na botníku, keď rezala kuriatko... tiekla krv tomu kuriatkovi... tak ako Majkovi.“ Dodala vážne a pokývala hlavou, aby dodala svojim slovám presvedčivý raz. Zaúpel.
„Možno má ten policajt pravdu a mama už na toto nestačí. Ako mohla nechať nôž na dosah deti? Zabúda... otec hovoril, že sa stráca v čase. Začína byť senilná. Mal by som nájsť nejakú opatrovateľku. Lenže, ktorá opatrovateľka by chcela žiť v horách, na kopaniciach? Anka tiež nestíha. Má svojho dosť, tri deti a ďalšie na ceste.“ 
„Už sa nikdy nesmieš hrať tak, aby si niekomu ublížila.“ 
„Nebudem oci.“ Opäť zasmrkala. Cesta ubiehala a on rozmýšľal, akoby to vyriešil. Zabočil na bočnú, prašnú cestu. Nasledovalo prudké stúpanie.
„Lea, páčilo by sa ti bývať v meste? Chodila by si tam do škôlky. Je tam veľa deti a hračiek, nenudila by si sa.“
„Aj starký tam bude?“
„Nie, starký aj starká chcú ostať tu. Narodili sa v horách, vyrástli tu. Mesto by im nevyhovovalo.“
„Prečo nie?“
„Cítili by sa ako v klietke.“
„Nemám rada klietky. Keď sme boli v ZOO, bolo mi ľúto tých zvieratiek. Boli také smutné. Najradšej by som ich všetky pustila.“
„Zvieratá nie sú smutné. Necítia ako ľudia, necítia smútok ani radosť, majú len pudy Lea.“ 
„Aj ľudia majú tie ... pudy? Čo sú pudy?“
„Lea,“ zamyslel sa, „pudy sú inštinkty, niečo vrodené, automatické. Ako keď vieš, že si hladná, alebo smädná.  Zvieratka sa pudmi riadia, aby prežili... aby... je to niečo, čo ťa núti robiť všetko automaticky bez zamyslenia. Už sme skoro doma. Pozajtra musím zase odcestovať.“
„Zase?! A kedy sa vrátiš, ocko?“ nešťastná vyhŕkla.
„Neviem Lea, keď dokončím svoju prácu. Ty budeš poslúchať starkú a starkého na slovo, rozumeno?“
„Ja vždy poslúcham, oci. Lenže aj tak sa starká na mňa stále hnevá.“
„Prečo by sa hnevala?“
„Lebo povedala, za som dcéra Lucifera. A Ježiško ma zvrhne do pekla k môjmu otcovi. Aj tak som nechcela ísť do neba. Tam stále behajú s tými vetvičkami a mávajú. To musí byť aj nuda. Celé dni iba mávať. A nemajú tam oblečenie a asi tam aj dosť fúka. Určite je tam chladno, keď je to až za oblakmi. V tom pekle je aspoň teplučko.“
Najradšej by sa zasmial, ale nemohol vzhľadom k vážnosti situácie.
„Počúvaj ma Lea! Starká je už stará a niekedy to preháňa. Ty si moje dievčatko. Moja dcérka, ktorú veľmi ľúbim. Ja som tvoj ocko a nikto iný, áno? Zapamätáš si to?“ natešená prikývla.
„To mi oci odľahlo. Som ho videla v knižke... a bol veľmi škaredý.“
„Kto zase?“
„No... ten Lucifer a mal rohy a kopytá. Som sa bála, že aj mne narastú.“ Dodala s vypúlenými očami. Zaúpel, udrel sa rukou po čele a prešiel si unavený po tvári. Potom sa zasmial.
„Nenarastú. Ja som tvoj ocko a nemám ani rohy, ani kopytá. A so starkou sa porozprávam! Nebude ťa kŕmiť takými bludmi. Neexistuje žiadne peklo, ani nebo. Všetko závisí na človeku ako sa správa a aký je.“
„Tak Ježiško neexistuje? A kto mi potom nosí darčeky pod stromček?“ zhíkla. Tentoraz už zastonal.
„Lea... Ježiško kedysi existoval. Bol to múdry človek a ľudia ho nasledovali, kvôli jeho múdrosti. Dodnes si uctievame jeho pamiatku... a... na Vianoce si dávame darčeky na jeho počesť, v jeho mene.“
„Ha! Som to vedela! Lebo starká mala v šatníku schované moje snežnice. A som ich tam videla a... a... potom mi ich dala, akože doniesol Ježiško... a tak som sa jej spýtala, prečo ich doniesol do jej skrine a nie ku mne do izby. Hnevala sa... veľmi.“ Vzdychol a zasmial sa.
„Lea, sľúbiš mi niečo?“
„Čo, oci.“
„Nebudeš hovoriť všetko, čo si myslíš, áno? Pomyslíš si to, ale ešte to nepovieš. Necháš si to najskôr pre seba. Trošku o tom popremýšľaš a až potom to povieš... áno?“
„Ale to by som mohla aj zabudnúť. Ako starká, stále zabúda na niečo.“
„Lea sľub mi, že sa o to aspoň pokúsiš.“ Prikývla. Opäť vyštartoval. Keď ju doviezol až hore k usadlosti, rozkázal jej ísť do izby sa prezliecť. Otca našiel v stolárskej dielni.
„Ahoj, čo to porábaš?“
„Lea chcela stolček, tak som ju chcel prekvapiť.“
„Vždy ti to išlo s drevom.“
„Ako je na tom Majko?“ znepokojený šepol.
„Mal vnútorné zranenia. Poškodené hrubé črevo, ale bude v poriadku. Otec ja viem, že je toho na vás veľa. Ak to nezvládate, vezmem ich so sebou.“ Začal opatrne.
„Bola to nešťastná náhoda. Neboj sa už sa to nestane. A tvoja matka začala veľmi zabúdať. Niekedy sa úplne stráca. Nechala ten nôž na botníku.“
„Práve preto. A nadáva Lei do pekelníc a čo ja viem do čoho ešte. Kŕmi ju hlúposťami. Ja viem, že je veľmi živá, ale prepána Jána je to jej vnučka. Ako len môže niečo také povedať dieťaťu.“
„Vždy bol prísna, čo sa týka výchovy, vieš aj sám. A Lea ... nie vždy ju počúvne a neustále rozpráva. Doháňa ju do šialenstva s neustálym vypytovaním... a je tu ten znak.“
„Nezačínaj s tým zase! Žiaden znak, má obyčajne materské znamienko.“
„Áno, presne také mal aj môj dedo. Odvtedy sa neobjavilo.“
„Len nezačni zase omieľať tie rozprávky o zaklínačoch. Otec preboha! Je dvadsiate storočie. Ako môžeš veriť takým sprostostiam?!“
„Pretože môj dedo bol zaklínačom. A ja sám som na vlastne oči videl, čo dokázal.“
„Tvoj dedo bol dobrý psychológ. Dokázal manipulovať s ľuďmi a ovládať ich strachom!“
„Možno a možno bol zaklínačom. Pozri na Leu. Nezdá sa ti, že sa nespráva ako iné, päťročné dieťa?“
„Je len živšia ako iné deti.“
„Iné deti nezoberú nôž a nechystajú sa zarezať svojho brata!“ 
„Otec, bola to nehoda!“ zvolal pobúrený.
„Možno! A možno sa v nej začali prebúdzať pradávne inštinkty predátorov. Okúsila krv... je na hrane. Vždy sú medzi svetlom a temnom. Preto jej starká... no... možno sa jej to niekedy všetko pomotá, ale aj ona si pamätá zaklínačov a... videla to znamienko pri jej narodení. Už vtedy bola veľmi vydesená.“
„Kriste pane, toto nebudem počúvať!“
„Nemusíš synak. Neskôr uvidíš sám. Chcem, aby si tu deti predsa len nechal. Čo by robili v meste? Ty odídeš a často ťa niet pár mesiacov. Nikdy nevieme, či sa vôbec vrátiš. Nechcem, aby išli do domova. A s Leou si poradím. Vychovám z nej zaklínača svetla, nie temnoty. A ak ním nie je... jedného dňa bude spomínať ako jej starký rozprával legendy o zaklínačoch. Neublíži jej to.“
„Dobre. Pokúsim sa zohnať nejakú opatrovateľku, aby vám trochu s deťmi pomohla.“
„Urob ako myslíš synak. V dome je miesta dosť. Kedy zase odchádzaš?“
„Myslím, že pozajtra.“
„Kam pôjdeš?“
„Neviem otec. Kam ma pošlú.“
„Je to nebezpečná práca Jurko.“
„Otec pracujem pre svoju vlasť. Každá práca má riziko. Aj toto musí niekto robiť. Zajtra ti pomôžem zviezť seno a pôjdem.“ Starý muž pokýval hlavou a obaja vošli hore do domu. „Kde je Lea, mama?“ spýtal sa starej ženy, ktorá sa zvŕtala pri sporáku.
„Neviem asi vo svojej izbe. Kázala som jej rozjímať nad tým, čo spravila.“
„Mama je to päťročné dievčatko, čo už tá toho narozjíma?!“
„Musí vedieť, že keď robí takéto veci, stihne ju trest od pána.“
„Dosť!“ zavelil nahnevaný, „nechcem, aby si ju kŕmila tými sprostosťami o pekelných ohňoch! Je to moja dcéra a nie žiadneho Lucifera. Už to nikdy nechcem počuť. Je to malé dieťa, že sa nehanbíš, takto niekoho strašiť!“ 
„Má na sebe jeho znak!“
„Má materské znamienko!“
„Prestaňte, obaja! Už toho bolo dosť. Justína nebudeš jej o tom viac rozprávať a hotovo! Ja sa o ňu postarám.“
Zakončil spor starý otec. Juraj bezradne pokrútil hlavou a šiel za Leou. Keď vošiel do izby, bola prázdna. Oblok bol otvorený. Vrátil sa do kuchyne.
„Nie je v izbe, okno je otvorené.“
„Je v búde pri psovi. Rozpráva mu svoje „múdrosti“.“ Skonštatoval s úsmevom starý otec. Juraj nahnevaný vyšiel von a zamieril k psej bude.
„Lea! Poď odtiaľ von.“ Zavolal na ňu. Prekvapený cúvol, keď sa proti nemu vyrútil čuvač s vycerenými zubami a nebezpečné vrčal. Pripravil sa na útok zvieraťa, ale v tom sa zjavila po boku psa Lea.
„Ale no tak Bodrík, to je ocko. To je priateľ, čo si zabudol na ocka?!“ zašepkala mu a pohladila ho. Správanie psa sa okamžite zmenilo. Zakňučal, stiahol chvost. Pokorne k nemu podišiel a olízal mu ruku. Prekvapený s rešpektom ho pohladil.
„Poď sa najesť Lea.“ Chytil ju za ruku, dievčatko sa zvrtlo ku psovi.
„A nikomu to nepovedz, dobre?“ sprisahanecky mu rozkázala.
„Rozprávala si sa s tým psom?“ zaujalo otca.
„Áno. Je to môj kamarát.“
„Myslíš, že ti rozumie?“
„Áno oci, aj ja mu rozumiem.“ 
„Ale Lea nevymýšľaj si, je to pes.“ Zasmial sa.
„Povedal, že ťa cítiť na smrť.“ 
„Čo?!“ 
„Tvoj pach je pach smrti. Neviem ako to myslel, ale on neklame. Havkovia neklamú.“ Začudovane sa na ňu zahľadel a potom vrhol pohľad na psa. Veľké zviera sa opäť zvalilo vo svojej bude a pokojne si zložilo hlavu na laby.
„A čo ešte povedal?“
„Že nemáš strach.“
„A to on ako vie?“
„No predsa podľa pachu. Strach cítiť v pote, oni to zaňuchajú.“ „Kto oni.“
„Však zvieratká.“
„Lea... Lea... asi sa tu cítiš veľmi sama, keď sa rozprávaš so psom. Keď som bol malý, tiež som mal kamaráta.“ 
„Tiež havika?“
„Nie. Chlapca. Neexistoval, bol len akože, ale všetko som mu mohol povedať. Potom, keď som začal chodiť do školy, som sa s nim prestal rozprávať.“ 
„Prečo, nahneval ťa?“
„Nie Lea, ale cítil som sa tu sám. A tak som mal jeho. Keď som si v škole našiel naozajstných kamarátov, tak som sa rozprával s nimi. Už som si nemusel vymýšľať kamaráta. Aj ty keď pôjdeš do školy, budeš mať kamarátky a na psíka zabudneš.“ Lea pochybovala, ale premlčala otcove slová. 

Na druhý deň zapriahli koňa do voza. Pobrali hrable, vidly a všetci sa vybrali zvážať seno. Hrala sa so svojimi bratrancami, naháňali sa po lúke. Chlapci boli od nej starší, ale mali ju veľmi radi. Lea bola milé, prostoreké dievčatko, ktoré každého chytilo za srdce. Hrali sa na skrývačku a ona sa skryla za veľký kameň. Všimla si, že na kameni sa vyhrieva had. Očarená na neho hľadela. Plaz ostražito zasyčal, keď zbadal votrelca, ktorý ho vyrušil pri jeho slnení. Hľadela na neho ako uhranutá, neschopná pohybu. Pribehol k nej Vladko. Natešený, že ju našiel. Zdesený vykríkol a rozbehol sa preč.
„Had, had!“ kričal. Lein otec zazrel dcéru, ako stojí pri kameni. Len pol metra od nej na kameni ležala vretenica a syčala. Zdrapol vidly a jediným skokom zoskočil z voza, kde nakladal seno.
„Ani sa nehni, Lea!“ skríkol výstražne a rozbehol sa k nej.
„Musíš sa schovať, môj ocko ti ublíži.“ Zašepkala hadovi. Z akéhosi náhleho popudu ho zobrala do ruky a plaz sa jej okamžite navil okolo drobnej ručičky. Otec sa zarazený zastavil a neveriac civel na dievčatko.
„Lea, pomaly polož tú zmiju.“ Priškrtene zašepkal.
„Oci neublíži nám. Iba sa tu hrial. Sme ho vyľakali. Veľmi sa bojí. Odnesiem ho tamto na medzu.“ Zaševelila a pobrala sa k hustým krovinám. Všetci zdesením zdúpneli. Nechápavo pozorovali dieťa ako si vykračuje s hadom omotaným okolo ruky. Kvokla si a spustila ruku.
„No choď už... a nevracaj sa kým sme tu. Môj ocko by ťa zabil. Vieš, iba sa o mňa bojí. Nemysli to zle.“ Plaz sa pomaly odvil z jej malej ručičky a zmizol v krovinách medze. Juraj sa chvíľu nezmohol na slovo. Ešte vždy zaskočený civel na svoju dcéru. Spamätal sa a zdrapol ju za ruku.
„Prepána kráľa, čo to zase vystrájaš?! Nemôžeš chytať do ruky hady. Je obrovské šťastie, že ťa neuhryzol!“ zaúpel nahnevaný a ťahal ju preč.
„Prečo by ma hrýzol?“ nechápala, „nikoho nepohryzie kým ho nevystrašíš. A teba sa bojí. Keby som ho zavolala naspäť, povedal by ti, že sa ťa bojí.“ Zašepkala.
„Lea, nerozprávaj hlúposti! Nemôžeš ho zavolať naspäť. Nevymýšľaj si stále.“ Zahriakol ju.
„Ale áno, môžem.“ Pevne presvedčená pokývala hlavou. Zastavil sa a kvokol si k nej.
„Lea, je to plaz. Hady nerozumejú ľuďom a máš pravdu. Majú z nás strach. Ľudia sú pre plazy prirodzeným nepriateľom. Riadia sa inštinktami a ten im velí, aby utekali. Nedajú sa privolať ako pes.“ Trpezlivo sa na neho usmiala.
„Ale áno oci, dajú. Keď ho zavolám, príde... aha!“ chcela sa vrátiť ku krovinám. Stiahol ju naspäť.
„Nepôjdeš do tej medze!“ zakázal. Usmiala sa na neho a kvokla si. Chvíľu hľadela do krovia.
„Nechce ísť von. Bojí sa, že ho zabiješ.“ Zamračená sa zahľadela na otca.
„Nezabiješ ho, však?“ spýtala sa pevne presvedčená. Otec sa zasmial a kvokol si k nej.
„Dobre povedz mu, že mu nič nehrozí, že mu neublížim.“  Pristúpil na jej hru.
„Má takú fantáziu,“ pomyslel si v duchu. Opäť sa obrátila k tŕniu. Keď sa vretenica vyplazila z hustého porastu, šokovaný cúvol. Bez pohnutia hľadel na hada ako sa blíži k jeho dcére. Pomaly sa jej zase namotal na ruku.
„Vidíš oci, dá sa zavolať. Odnesiem ju naspäť, je z teba nesvoja.“ Zaševelila.
„O... odnes.“ Zakoktal ešte stále neschopný reakcie. Pustila hada do krovia a vrátila sa k otcovi. S úsmevom ho chytila za ruku. Pevne ju zovrel a bez slová viedol ku vozu. Starý otec pokýval hlavou.
„Nevravel som?“ 
Chlapci boli unesený a dobiedzali do Lei. Chceli vedieť, ako to urobila.
„Je to zvláštne.“ Prehodila zamyslená Anka, pozorujúc neter.
„Nie je to zvláštne, je to zaklínač.“ Skonštatoval starý otec.
„Ocko to sú povedačky pre malé deti. O zaklínačoch, svetlonosoch, vilách a bludičkách.“ Zasmiala sa Anka.
„Aspoň, že ty máš rozum.“ Zahundral Lein otec.
„O bludičkách, vilách a svetlonosoch nič neviem, ale o zaklínačoch viem svoje.“ Skonštatoval starý otec. Zviezli dve fúry sena a zasadli k obedu. Juraj zadumaný hľadel na svoju dcéru a uvažoval o do-obedňajších udalostiach. Lea sa nešťastná hrabala v tanieri a vzdychala.
„Jedz Lea. Ješ tu polievku a ona teba.“ Zasmial sa.
„Oci ja nemám rada špenátovú polievku.“
„Lea, špenát je zdravý.“ Vysvetlil. Hlboko povzdychla.
„Oci myslíš, že húsky jedia špenát?“
„Húsky, neviem, prečo?“
„Keď nakakali vonku, vyzeralo to ako špenát.“ Pokývala hlavou a vypúlila oči. Muži sa rozosmiali. Anka si zoprela ruky v bok a nahnevaná na nich zagánila.
„Len ju v tom podporujte, už aj Lea!“ zavelila prísne. Lea opäť chytila lyžicu do ruky. Niečo ju napadlo a pozrela na svojho otca.
„Teta Anka má bruško, ako loptu. Majko povedal, že tam má schované bábätko.“ Jurajovi takmer zabehlo.
„Áno, má tam bábätko.“
„A ako sa tam schovalo. A prečo sa vlastne skrýva?“ nechápala. Dospelí v miestnosti na seba bezradne hľadeli. Anka sa uškrnula.
„No, len do toho. Vysvetľuj.“ Podpichla so škodoradostným úsmevom.
„Mm-hmm... Lea ... keď sa dvaja ľudia majú radi a chcú mať bábätko, tak idú k lekárovi. A ten im dá takú tabletku a z nej vyrastie v brušku bábätko.“ Pokývala hlavou a zamyslela sa.
„To akože semienko?“ nedalo jej. Juraj sa zasmial.
„Áno, akože semienko.“
„A nemohol by si aj ty ísť k tomu doktorovi?“
„Načo Lea...“
„No, dal by ti to semienko. A aj nám by vyrástlo ešte jedno bábätko.“ Dospelí sa opäť rozosmiali.
„Nie Lea, to môžu len dievčatá. Veľké, dospelé dievčatá.“
„Ach, škoda... a ako vyjde von, keď vyrastie?“ nedalo jej. Juraj zmučený vzdychol.
„No... keď už bábätko vyrastie, tak veľké, dospelé dievča pôjde k lekárovi. A on jej bábätko vyberie.“
„To akože jej normálne rozreže... aj krv?“ zhíkla s vypúlenými očami, „ako v červenej Karkulke, keď rozrezali vlka?“
„Nie tak. Lea dievčatá vtedy spia, nič ich nebolí. A majú bábätko.“ Opäť zamyslená pokývala hlavou.
„A... kto dá také semienko medveďovi?“
„Akému medveďovi zase?“
„No v hore. Jemu kto dá semienko, aby mal malého medvedíka.“
„Lea pamätáš si, keď bol Bodrík chorý. Išli sme s ním k doktorovi pre zvieratká.“ Vynašiel sa.
„Ách! Áno... aj zvieratká idú pre semienko k doktorovi. A aj im vyberie bábätko?“
„Áno, aj im vyberie.“
„A nebojí sa doktor medveďa?“
„Nie, lebo vie, že mu pomôže.“
„Ja by som sa bála. Som vedela, že to nemôže bocian.“
„Čo zase nemôže bocian?“
„Nosiť bábätká. Jurko povedal, že donesie bocian bábätko. Lenže bábätko je väčšie od neho a ani by ho hádam neuniesol. Ešte by mu spadlo to bábätko, aj by mohlo nachladnúť tam hore, keď letí... a...“ rozvíjala svoju teóriu. Muži sa rozrehotali. Už-už otvárala ústa, ale Juraj na ňu pozrel a pokrútil hlavou.
„Dosť Lea, teraz jedz.“ Ponúkol ju s úsmevom. Lea vzdychla. Zatvorila oči a pokúsila sa trafiť si lyžicou do úst. Juraj sa zasmial a zobral jej polievku.
„Poď sem Lea. Ocko ťa nakŕmi.“ Sadla mu na kolená a natešená, poslušne otvorila ústa.
„Oci? A naozaj neexistuje nebo?“ pokrútil hlavou.
„A kam potom odišla maminka? Nemohol by si ju zavolať naspäť. Ja by som ju tu veľmi chcela.“ Zaprosila ticho. Juraj vzdychol a objal ju.
„Lea tvoja maminka sa už nevráti. Odišla na veľmi pekne miesto, ale už sa nemôže vrátiť.“ Zašepkal jej.

O dva týždne sa vrátil starší brat Lei z nemocnice. Lea robila všetko preto, aby odčinila svoj skutok. Pomáhala mu, nosila všetko potrebné. Zabávala ho kým bol pripútaný na lôžko. Otec pracovne odcestoval, takže zostali so starými rodičmi sami. 

Vtedy začala objavovať samu seba. Často sa túlala v lesoch. Darmo ju starý otec napomínal, aby nechodila hlboko do hôr. Niečo ju neustále nabádalo, aby šla ďalej a ďalej. Začala vnímať veci, ktoré si dovtedy neuvedomovala. Zo dňa na deň sa menila. Pachy, zvuky a celkovo les jej zrazu dával zmysel. Cítila sa tu výborne. Všade naokolo sa núkali tajomstva a ona im rozumela. Starý otec sa snažil dievčatko usmerňovať. Rozprával jej legendy o zaklínačoch. O ich schopnostiach komunikovať so všetkým živým. Rozprával príbehy o tom ako zaklínači dokázali brať na seba podobu zvierat. Dokázali ich ovládať a stotožniť sa s ich schopnosťami. Lea aj napriek tomu, že bola dieťa mu častokrát neverila. Vytvorila si svoj vlastný názor na všetko, čo sa dialo okolo nej. Veď akoby sa človek mohol stáť zvieraťom, alebo iným človekom. Otec sa vrátil až na konci leta. Deti ho nadšené vítali a on im rozdelil množstvo darčekov, ktoré ako vždy priniesol. Bezmála okamžite si všimol zmeny, ktoré sa udiali s dievčatkom za tých pár týždňov. Odrazu zvážnela. Nepozdávalo sa mu, že žiaden čas netrávila doma. Nepretržite sa túlala v lesoch. S nikým nekomunikovala, čo bolo najdivúcejšie, pretože dovtedy neustále rapotala. Následne si všimol, že vie čítať. Nemohol uveriť. Sedela pri búde a čítala psovi encyklopédiu o zvieratách. Zviera, väčšie ako ona pri nej sedelo a nestrhávalo z nej psie oči. Z diaľky to pozoroval a mal pocit, že sa zbláznil. 
„Tu píšu, že jeden náš rok, je tvojich sedem. To si už riadne starý. To preto ťa tak bolia nôžky. Neboj sa Bodrík. Keď to nebudeš môcť vydržať, nenechám ťa trápiť. Len povedz, kedy je čas. Zbavím ťa múk.“ Pes zakňučal a olízal jej tvár. 
„Nemusíš mi ďakovať, si predsa môj kamarát. Ách! To je ocko, pozerá sa na nás. Asi ničomu nerozumie. A nezačínaj s tým stále. Nie, nepôjdeš so mnou. Nemáš rád vlkov... a ani oni teba tiež nie. Mohli by ti ublížiť.“ Dohovárala mu. 
„Lea, kto ťa naučil čítať?“ podišiel k nej. 
„Ja sama.“ Usmiala sa. 
„A to si kedy stihla, ty šikulka?“
„Neviem ocko, išlo mi to samo. Keď som otvorila Majkovú knižku. Začala som ju čítať.“ Zarazený si ju premeral. Keď sa spamätal vošiel dnu s nepreniknuteľným, tvrdým výrazom v tvári. Prešiel rok a Lea sa sústavne zdokonaľovala. Večne prahla po vedomostiach a neraz zarážala celú svoju rodinu otázkami, ktoré im kládla. Juraj znepokojený, sledoval prirýchly vývoj svojej dcéry a uvažoval, čo s ňou ďalej. Blížil sa september a on sa obával problémov, ktoré nastanú, keď Lea začne chodiť do školy.
 
Prišiel september, otca znovu odvolali. Dievčatko v prvý školský deň natešene vykračovalo. V nových šatôčkach, s kyticou ruží cupitala popri svojom bratovi. Dnes šli sami. Starý otec mal bolesti v kolennom kĺbe a takmer nevládal chodiť. Starká sa celkom stratila v minulosti. Častokrát si vôbec na nič nespomínala. Pár krát ju našla stratenú v lese. Nedokázala sa vrátiť, dokonca ju nespoznala.

Marián ju odviedol až k triede. 
„Lea, už musím ísť do mojej triedy. Dnu je pani učiteľka, daj jej tie kvietky.“ Prikývla. 
„Ja ešte musím ísť cikať.“ Zašepkala hanblivo. 
„Ponáhľaj sa, aby si nezmeškala. Keď vybehneš po tých schodoch, sú tam záchody.“ Ukázal jej a zmizol na druhej strane. Pobrala sa k toaletám. Zazvonilo, keď vychádzala z dievčenských toaliet. Pokrčila plecami. Netušila prečo zvoní. Zvedavá sa pobrala po chodbe školy. Obzerala si vitrínky s vypreparovanými zvieratami, geografické mapy, staré, chemické váhy. Dvere na jednej miestnosti sa prudko otvorili. Stála tesne pred nimi. Vrazili do nej a spadla na zem. Niekto zahrešil a sklonil sa k nej. 
„Si v poriadku?“ spýtal sa hrubý hlas, ktorý preskočil na vyššie oktávy, pravdepodobne spôsobene mutáciou pubertálneho veku. 
„Zhodil si ma.“ Skonštatovala a zahľadela sa na vysokého, štíhleho, tmavovlasého chlapca. Pomohol jej vstať. 
„Prečo nie si v triede, malá?“ zaujímalo ho. 
„A ty prečo nie si?“ nedala sa. Pobavilo ho to.
„Rád meškám, si prváčka?“ prikývla.
„Stratila si sa?“ opäť prikývla a pozorne si ho prezrela. 
„Máš brčkavé vlasy. Také mala moja Barbie, ale som ju ostrihala. Teraz vyzerá, ako ovca.“ Vyhŕkla prostoreko. Chlapec sa zasmial. „Nepáčili sa ti jej vlasy?“ podpichol s úsmevom.
„Nie, páčili. Teta Anka povedala, že keď sa vlasy strihajú, tak rýchlejšie rastú. Som si myslela, že aj jej narastú... ešte väčšie.“  Vysvetľovala. „Poď odvediem ťa k triede, už zvonilo.“   
„Čo to zvonilo?“ zaujalo ju. 
„Zvonilo na hodinu. Tamten zvonček. Keď zazvoní, musíš byť v triede.“  
„To je budík a nie zvonček,“ zamračila sa, pretože chlapec sa zase smial „aj starký ma taký... a... je to budík! Aj zvoní, ako budík. Zvon robí predsa bim-bam!“ prízvukovala, pretože chlapec sa pučil od smiechu. 
„Dobre, dobre je to budík. Si podarená, poď už.“ Podal jej ruku a viedol dole schodmi. 
„Máš teplú ruku a zrýchlený pulz, asi máš vysoký krvný tlak.“   Zašepkala. Pokrútil hlavou a uškrnul sa. Tesne pred prváckou triedou sa dvere na vedľajšej triede otvorili. Po chodbe sa ponáhľala riaditeľka. 
„Podhorský! Okamžite pusť to dievčatko!“ zvolala prísne. 
„Neublížil ti malička?“ spýtala sa ustarostená. 
„Nie, stratila som sa. Tento chlapec bol taký milý a ukázal mi cestu k triede.“ Zašepkala s najmilším úsmevom, ktorého bola schopná. 
„Máš šťastie Porubský. Vráť sa do triedy! Dúfam, že tento rok budeš rozumný. Už nebudem tolerovať žiadne tvoje prešľapy, ani výtržnosti, či agresivitu. Pôjdeš do polepšovne, ty vagabund! Rozumel si?!“ chlapec sa drzo uškrnul a prikývol. Žmurkol na Leu a zmizol na schodisku. 
„Ako sa voláš dievča?“
„Som Lea Karvinská.“   
„Si prváčka. Poď odvediem ťa k tvojej pani učiteľke.“ Ponúkla ju s úsmevom, zaklopala na triedu a vošli. 
„Pani učiteľka, myslím, že som našla vašu, stratenú žiacku.   Toto je Lea Karvinská, stratila sa v budove.“ Milo preriekla riaditeľka. 
„Dobrý deň, toto je pre vás.“ Podišla k učiteľke a podala jej kyticu. „Ďakujem Lea, to je od teba veľmi milé. Posaď sa sem do prednej lavice. Si drobná, aby si videla na tabuľu.“  
Posadila sa vedľa chlapca, ktorý jej okamžite vyplazil jazyk. 
„Ryšaňa!“ urobil na ňu grimasu. Lea sa na neho zamračila. 
„Nie som ryšavá, mám mahagónový odtieň!“ odvrkla. 
„Ale, ale deti, upokojte sa. Tomáš nepatrí sa vysmievať spolužiakom.“ Napomenula ho a opäť začala deťom vysvetľovať. Rozprávala o všetkom, čo ich naučí počas školského roka. Rodičia prváčikov s blahosklonným úsmevom pozorovali svoje ratolesti. Takmer každému v triede prišlo ľúto toho osamelého, malého dievčatká. Učiteľka sa na ňu zahľadela. 
„Jej matka zomrela, otec je ktovie kde a chúďa dievča.   Vychovávajú ju dvaja senilní starci. Prečo sa do toho ešte neoprela sociálka? Budem to sledovať a ak usúdim, že tam niečo nie je v poriadku, oznámim to.“ Predsavzala si v duchu. 

Pre nedočkavých, pokračovanie je tu :  http://www.1000knih.sk/obchod/romany/zlodejka-v-dusi-lea-1cast-uputavka