Zlodejka v duši © Lea časť -2-
21. 4. 2021
Poznámka:
Obrázok na obálke publikácie je zakúpený vo foto-banke „© Samphotostock.cz
1-145288981 Autor: Edward Derule" Akékoľvek kopírovanie a šírenie je zakázané,
pretože sa na obrázok vzťahujú autorské práva.
Vyučovanie skončilo, zbalila si veci, ktoré dostali a vyšla z triedy. Čakala na svojho brata.
„No čo malá, aká bola škola?“ ozval sa za ňou opäť ten hrubý hlas. „Asi dobrá, neviem.“ Pokrčila plecami. Zasmial sa.
„Naučíš sa čítať a písať.“ Povedal jej takmer milo. Vypúlila na neho oči. „Jej! Tak to sem nemusím chodiť. Viem čítať aj písať.“ Zaradovala sa. Chlapec sa zase zasmial.
„Ale musíš, každý musí chodiť do školy.“
„Aj ty? Si už veľký.“ Zvolala s rešpektom.
„Aj ja, aj keď sa rád ulejem.“
„Čo je ulejem.“
„No keď sa vyberieš túlať a nepôjdeš do školy.“ Naradovaná zatlieskala. „Aj ja sa budem ulievať.“ Rozosmial sa.
„Potrestajú ťa. Nemôžeš sa ulievať, si ešte malá.“ Upozornil ju s úsmevom. Zamračila sa.
„Ako sa voláš?“
„Som Lea a ty?“
„Ja som Timotej, odkiaľ si?“
„Od Machajov.“
„Ty si malá Karvinská?“
„Áno, prečo?“
„Ja som od Dávidikov. Nie sme ďaleko od seba. Veľa som o tebe počul.“
„O mne? Ja som o tebe nič nepočula.“ Zadivila sa.
„Tvoja starká, povedala mojej starkej, že si zaklínač. Máš vraj biľag zaklínača. Boli z toho vydesené... babky... klebetnice.“ Uškrnul sa. „Asi nie som zaklínač. Neviem. Starký mi o nich veľa rozprával. Ocko povedal, že sú to iba rozprávky. Zaklínači neexistujú.“ Pokrčila plecami.
„O zaklínačoch sa na kopaniciach veľa rozpráva. Tu v „civilizácií“ už nikto neverí, ale naši dedovia si pamätajú svojich dedov. A ten tvoj pra... pradedo vraj bol zaklínačom. Aj keď si myslím, že starci kecajú.“
Vtedy sa objavil Marián. Zamračený vzal za ruku Leu a odtiahol ju od nového kamaráta.
„Ideme domov Lea.“ Zamrmlal a ťahal ju preč od deviataka. Ten sa len uškrnul, zvrtol sa a popiskujúc odišiel.
„Neublížil ti? Nesmieš sa s nim rozprávať!“
„Prečo nie?“
„Je to zlý chlapec! Ubližuje ostatným a každý sa ho bojí.“
„Bol veľmi milý. Prečo by mi ubližoval, nič som mu neurobila.“ Nechápala.
Prešiel mesiac a Lee sa v škole páčilo čoraz menej. Celé hodiny opakovali dookola tie isté veci. Deti robili čiarky a učili sa písmenká. Keďže to už vedela, tak sa nesmierne nudila. Pár krát sa vypýtala na toaletu a utiekla domov. Pani učiteľka ju veľmi vyhrešila a bez dozoru ju viac na toalety nepúšťala. Našla pre ňu prácu. Posadila ju vzadu a dala jej učiť sa básničku naspamäť. Neskôr opisovať nejaké príbehy z kníh. Dávala jej čítať a na konci musela Lea napísať, o čom čítala. To sa jej už pozdávalo oveľa viac. Prestala sa nudiť a pani učiteľka mala množstvo kníh, ktoré ju naozaj zaujali. Najradšej mala tie o prírode. Jedného dňa našla latinsko-slovenský slovník. Zvedavo v ňom listovala a začala sa učiť naspamäť prvú stránku. Pani učiteľka sa jej na konci hodiny opýtala, čo pekného si prečítala. Lea sa usmiala a spustila.
„A contrario- naopak, abacus- bufet, abalienatio- predaj, odbyt, abdicatio- abdikacia, abditus- ukrytý, schovaný.“
„Prepána. Lea ty si sa učila latinské slovíčka?“ Lea natešená prikývla.
„Koľko si sa toho naučila?“
„Dve strany pani učiteľka.“
„Kto ťa učil výslovnosť?“
„Je to tu na začiatku napísane, ako sa to vyslovuje.“ S úsmevom jej ukazovala základy gramatiky v úvode. Učiteľka na ňu chvíľu zamyslene hľadela.
„A vieš čo znamená napríklad abdikácia?“
„Myslím, že je to keď sa niekto z nejakých dôvodov zriekne svojej funkcie, či?“ spýtavo sa na ňu obrátila.
„Výborne Lea. Daj mi slovníček. Napíšem ti pre ocka pozvánku. Potrebujem sa s nim porozprávať.“
„Niečo som urobila?!“ spýtala sa stiesnene.
„Samozrejme, že nie. Práve naopak, chcem ťa pochváliť.“
Natešená ho podala pani učiteľke. Hneď, ako sa vyučujúca posadila za katedru, Tomáš sa ozval.
„Ryšaňa-bifľaňa!“ posmieval sa so škaredou grimasou.
Vyplazila mu jazyk. Zamával jej päsťou
„Však počkaj Ryšaňa cez prestávku!“ pohrozil. Cez veľkú prestávku sa k nej rozbehol a chytil ju za vrkoč.
„Komu si vyplazila jazyk, Ryšaňa?!“ posmešne ju ťahal za vrkoč. Bol od nej o hlavu vyšší.
„Nechaj ma ty zlý Tomáš!“ zjojkla. Potiahol ešte silnejšie, až jej vyhŕkli slzy.
„Ryšaňa- Bifľaňa! Ryšaňa- Bifľaňa!“ spevavo sa jej posmieval.
V Lei vzkypel hnev. Prudko sa zvrtla a celou svojou silou do neho sotila. Chlapec od nej odletel asi na dva metre. Spadol a z nosa mu vytryskla krv. Z hlasným revom vybehol von z triedy, hneď ako sa pozbieral zo zeme. O chvíľu dobehla naspäť pani učiteľka aj s krvácajúcim Tomášom. Priložila mu studený obklad na čelo a vreckovkou stláčala nosne dierky.
„Lea! Prečo si sotila Tomáša.“
„On si začal! Ťahal ma za vlasy, veľmi ma to bolelo... a nadával mi!“ odvrkla nebojácne.
„Mala si mi to prísť povedať. Nesmieš nikoho biť, ani sácať. Mohol by sa zraniť. Takto sa mi nesprávame, je to neprípustne! A teraz všetci von na prechádzku, je veľká prestávka. Vy dvaja pôjdete na čiaru. Áno, áno aj ty Tomáš. Obaja budete stáť za trest na čiare. Nech všetci vidia, že ste sa nesprávali, ako sa patrí.“ Prísne rozhodla.
„Ale ja som nič neurobil, to ona!“ fňukal, „poviem to môjmu ockovi. Ten si to s tebou vybaví!“ zastrájal sa trucovito Lee.
„A ja to poviem môjmu! Čo si myslíš, že len ty máš ocka?“ nedala sa.
„Tvoj sa o teba nestará! Mama povedala, že sa na teba vykašlal. Nechal ťa na milosť dvom bláznivým starcom!“
vyštekol jej do tváre s odpornou grimasou. Lea na neho skočila, ako zmyslov zbavená.
„To nie je pravda, môj ocko nás miluje!“ kričala a udierala ho do tváre. Učiteľka musela vynaložiť všetko svoje úsilie, aby ich od seba odtrhla. Chlapec hlasno nariekal a Lea na neho pomstychtivo gánila.
„Tak dosť!“ skríkla.
„Tomáš posaď sa na stoličku. Donesiem ti chladivý obklad na tvár a ty Lee, poď so mnou!“ vyviedla ju na chodbu a postavila na čiaru v strede chodby.
„Tu rozmýšľaj o tom, ako si sa správala. Keď skonči prestávka pôjdeš ku pani riaditeľke!“ zvolala ešte stále nahnevaná. Lea sa poobzerala okolo seba. Všetci na nu zvedavo pokukovali.
„Čo si vyviedla, malá?“ ozval sa zboku Timotej s lenivým úsmevom a prekríženými rukami na hrudi.
„Zbila som jedného, odporného chlapca,“ priznala hanblivo. Timotej sa zasmial.
„Ty si riadne čísielko. Pôjdeš k riaditeľke a vypočuješ si siahodlhú kázeň. O závažnosti svojho konania a neprimeranej agresivite. Nakoniec ti pohrozí psychológom a polepšovňou.“
Preriekol ľahostajne. Lea vzdychla a znovu sa okolo seba poobzerala. Vychovávateľky stáli v rohu chodby a rozprávali sa. Lea sa prikrčila a zamiešala do prechádzajúcich sa deti. Tesne pred šatňami vkĺzla dolu schodmi do šatne. Zachytila uškŕňaný výraz Timoteja. Obliekla si bundu, čižmy aj čiapku a cez okienko na šatni vyliezla von. Dvere na škole boli zamknuté. Až keď vyšla na prašnú cestu, ktorá viedla domov sa rozplakala. Utekala plačúc, až kým ju nezačalo pichať v boku. Už viac nechcela chodiť do školy. Už nikdy viac tam nepôjde.
„Skryjem sa v hore, aby som už viac nemusela do školy. Veru, tam ma nikto nenájde.“ Rozhodla sa a upokojila.
Jurajovi Karvinskému zazvonil telefón. Volali zo školy. Zamračil sa, znamenalo to len jedno. Niečo sa stalo jednému z jeho deti.
„Áno?“
„Pán Karvinský som učiteľka vašej Lei. Dnes sa Lea pobila v škole. Hneď potom utiekla cez okno v šatni. Nemôžeme ju nikde nájsť. Prosím vás ak by prišla domov, okamžite nás informujte. Zavolali sme políciu. Zostavili sme pátracie skupiny a intenzívne ju hľadáme.“
Juraj v duchu zaklial.
„Samozrejme, že zavolám. Pôjdem po trase, ktorou ide domov. Budem ju hľadať.“
„Pán Karvinský, musím sa s vami súrne porozprávať. Nemá to nič spoločné s dneškom. Prosím vás nájdite si čas a zastavte za mnou.“
„Hneď zajtra sa za vami zastavím. Dopočutia.“ Pozdravil a prerušil spojenie. Vzdychol, rýchle sa obliekol a nasadol do auta. Prešiel celú cestu až ku škole, ale nenašiel ju.
„Možno sme sa obišli a už je doma.“ Keď sa vrátil a nenašiel ju doma, začal sa skutočne báť.
„Synak, celkom určite je v horách. Šla na miesto, kde sa cíti dobre.“ Zamrmlal starý otec.
„Otec je už chladno. Ochorie tam, podchladí sa. Musím ju nájsť. Nevieš kam by sa vybrala?“
„Pozri pri Vlčej diere, alebo za Marvinou. Kúsok od Spálenej, je tam lovecký posed. Bude tam, stopercentne.“
Opäť volal triednej učiteľke, že Lea domov neprišla. Spoločne s políciou a dobrovoľníkmi zorganizovali pátranie v horách. Našli ju až neskoro v noci, spiacu a schúlenú pri malom vodopáde. Privolali lekára. Vyšetril dieťa. Bolo v poriadku. Potrebuje len teplo a výdatne jedlo. Otec ju odviezol domov. Dlho sa s ňou rozprával. Vysvetľoval jej, že to čo urobila je veľmi zlé, pretože vystrašila veľa ľudí. Vysvetlil jej ako veľmi sa bál, že sa jej niečo prihodilo. Lea sľúbila, že už nikdy neutečie.
Na druhý deň ráno sa zastavil v škole. Ospravedlnil Leu z vyučovania. Potrebovala sa zotaviť a vyspať. Zaklopal a vošiel do triedy, kde na neho čakala učiteľka.
„Posaďte sa pán Karvinský. Musíme sa pozhovárať o Lee. Ani neviem odkiaľ začať.“
„Rozprával som sa s mojou dcérou. Sľúbila, že už nikdy neutečie. Už nebudú žiadne problémy, ani sa viac nebude biť.“
„Náš rozhovor nemá nič spoločne so včerajškom. Aj keď musím podotknúť, že Lea v určitých bodoch stráca nad sebou kontrolu a reaguje agresívne. Úplne zúrivá zbila svojho spolužiaka. Zbila ho kvôli tomu, čo povedal. Myslím, že Leu pošlem na pár hodín ku školskej psychologické. Agresivitou sa nič nevyrieši. Povedal jej, že Vám na nej nezáleží a že ste ju nechali napospas dvom senilným bláznom. Neurazte sa prosím, iba som zopakovala tie kruté slová.“ Juraj sa zamračil.
„Prísne som toho chlapca napomenula a pozvala jeho rodičov do školy. Deti neraz zopakujú iba to, čo počujú doma. Každý má právo na svoj názor, ale nemusia ho vyslovovať pred svojimi deťmi. Uzavriem teraz túto tému. Ide o niečo celkom iné. Chcem vám niečo ukázať.“ Podala mu zošity.
„Všimnite si tieto zošity. Aj tento, aj tento... pripomína vám to prvácke, pracovné zošity?“ prikývol.
„Pozrite sa teda na tento. Aj ten vám pripomína zošit prváčika?“ podala mu ďalší. Zahľadel sa na úhľadné písmo. Obsah stránky bola úvaha a rozbor knihy „Fraňo“. Listoval ďalej. Našiel rozbor diel Tolstoja i Dostojevského. Zložité matematické výpočty i chemické vzorce. Zamračil sa.
„To je Lein pracovný zošit?“ pochopil.
„Áno. Pán Karvinský som v koncoch. Neviem, akým spôsobom mám vyučovať Leu. Navrhujem Vám, aby ste pouvažovali o nejakej špecializovanejšej škole pre vašu dcéru.“
„Nepošlem Leu do osobitnej školy. To v žiadnom prípade!“ Zasyčal nahnevaný.
„Och! Osobitná škola?! To v žiadnom prípade, práve naopak. Lea patrí medzi veľmi zriedkavé deti s vysokým potenciálom. Včera sa napríklad naučila desať strán latinského slovníka počas hodiny. S perfektnou výslovnosťou, ktorú si naštudovala sama, podotýkam. Pochopte, v našej škole je pod vysokým tlakom zo strany spolužiakov. Viete, deti vedia byť kruté. Každého, kto je akýmkoľvek spôsobom iný, vylúčia zo svojho kruhu. Pri Lee majú pocit, že sú hlúpe a menejcenné. Zároveň je škoda, aby sa nevyužil jej potenciál. Ublížilo by jej to. Lea potrebuje individuálny, študijný plán.“
„Čo navrhujete?“
„Ak budete súhlasiť, zašlem prihlášku aj posudok do špecializovanej školy pre talentované deti. Kladú na deti oveľa vyššie nároky. Venujú sa im individuálne a rozvíjajú ich genialitu a talent. Pozvú vás na pohovor a vstupné testy. Verím, že Lea ich zvládne bez akýchkoľvek problémov. Verte mi pán Karvinský. Bolo by naozaj škoda nerozvíjať jej inteligenciu. Ja nedokážem vyučovať dieťa, ktoré má už teraz vyššie IQ ako ja. Je to internátna škola, chodila by na víkendy domov.“
„Samozrejme, že súhlasím. Okamžite môžeme zaslať prihlášku. Dajte mi kontakt na školu. Pozisťujem si všetko dostupné, aby som vedel mojej dcére vysvetliť, do akej školy pôjde.“
Po dvoch mesiacoch. Edinburgh – Škótsko.
„Doktorka Mac Sheonová, dali ste ma zavolať?“
„Áno Aidan, čo tak oficiálne?“ usmiala sa na mladého muža.
„Tvoja žiadosť bola striktná a oficiálna,“ odvetil s úsmevom.
„Prejdem rovno k veci. Nemáme veľa času.“
„Čo to hovoríš teta.“
„Môj život sa o chvíľu skončí a tvoja povinnosť sa začne. Tvoj otec bol mojím ochrancom celý svoj život. Teraz je na tebe, aby si prevzal na seba povinnosti rodiny.“
„Budem tvojim ochrancom?“
„Nie. Budeš ochrancom ďalšieho zaklínača.“
„Čo to hovoríš teta?“ zopakoval, zamračiac sa.
„Aidan každý môjho druhu vie, keď nastane jeho čas. Som už stará a unavená. Môj čas prišiel. A ako každý nášho druhu vidím pred skonom svojho následníka.“
„Kto je to?“ zašepkal.
„Je to malé dievčatko,“ vzdychla, „primalé, aby to zvládlo. Má len šesť... ja viem... čo to so mnou urobilo. A to som mala vtedy trinásť. Nebude to ľahké. Bude potrebovať všetku tvoju silu a múdrosť, aby si z nej vykresal to, čo svet potrebuje. Musíš na ňu dohliadnuť. Chrániť ju, učiť a usmerňovať. A ak by prišlo k najhoršiemu, vieš, čo treba urobiť.“
„Kde je?“ zaujímalo ho. Podišla k veľkej nástennej mape a ukázala mu prstom.
„Je to Slovenka. Zvláštny národ títo Slovania. Tichý, nenápadný, pracovitý, ale predsa hrdý a silný. Je to špecifický národ. A veľa zaklínačov bolo z ich radov. Neviem prečo. Asi to bolo tým, že žili v harmónii a symbióze s prírodou.“
„Tak preto si stále trvala na tom, aby som sa učil ich jazyk.“ Pochopil.
„Ak si vezmeš na svoje plecia povinnosti ochrancu... Aidan... je to na celý život. Zviažete sa a nikdy sa toho bremena nezbavíš. Až do tvojej, alebo jej smrti.“
„Pripravoval som sa na poslanie ochrancu veky. Celé generácie mojej rodiny boli ochránci. Neurobím hanbu svojej rodine.“
„Aidan, ak sa staneš ochrancom... nebudeš mať rodinu, ani priateľov. Kdekoľvek pôjde, pôjdeš s ňou. Nedokážeš sa oslobodiť, bude to navždy. Nemusíš to prijať, existujú ďalší. Niekedy si myslím, že je to nespravodlivé. Vychovala som ťa a je mi ľúto, že...“ hlas sa jej zlomil a stíchla.
„Teta, ja to všetko viem. A som pripravený. Pomôžem jej vo všetkom. Odídem na to miesto a budem v jej blízkosti. Zo začiatku ani nemusí vedieť, kto som. Je to dieťa.“ Starena k nemu podišla a objala ho.
„Bol si dobrým synom Aidan.“ Zašepkala mu so slzami v očiach. Pevne ju objal.
„Bola si dobrou matkou Aileen.“ Odvetil ticho.
Do rána doktorka Mac Sheonová v spánku odišla na večnosť. Aidan pochoval ženu, ktorá ho vychovala ako vlastná matka. Strávil tri dni v rozjímaní a svojom smútku. Potom sa zbalil na cestu. Vybavil si príslušné povolenia a vycestoval.
Lea sa navidomoči zmenila. Zo dňa na deň. Bola zamĺknutejšia, viac sa nevypytovala. Uzavrela sa do seba. Jej otec tie zmeny znepokojený pozoroval. Odvtedy ako jej ukázal novú školu, prestala sa s ním rozprávať. Odviedol ju na skúšky a Lea ich urobila na plný počet bodov. Do školy ju prijali, od druhého polroka. Ukázali jej celú školu a Lee sa naozaj zapáčila. Aj keď otcovi zazlievala, že ju posiela preč od seba. Odviedol ju aj na internát. Vychovávateľka jej ukázala izbu, kde bude bývať ešte s ďalšími dvoma dievčatami. Vrátili sa domov.
Zima udrela plnou silou. Deti pre množstvo snehu nechodili do školy, čo nebolo na kopaniciach nič neobvyklé. Leu to vlastne aj tešilo. Už sa nechcela vrátiť do tej školy. Otca odvolali za prácou a oni opäť osamelí. Sľúbil im, že do Vianoc sa vráti. Naozaj svoje slovo dodržal. Prežili krásne sviatky, ale Juraj si všimol, že dievčatko je ešte viac utiahnuté a zamĺknuté.
„Stalo sa niečo za ten čas, čo som bol preč Lea?“
„Nie, prečo ocko?“
„Si iná.“ Tak zvláštne sa na neho zadívala.
„Dozrela som ocko.“
„Dozrela?!“ zasmial sa. Tá „hláška“ sa už podobala na Leu. Uprene sa mu zahľadela do oči. Mala taký prenikavý pohľad, že takmer okamžite mu naskočila husacia koža. Vnímal intenzívny pocit akéhosi bezprostredného spojenia medzi nimi až sa zachvel.
„Lea, čo... čo to robíš?“ hlesol neisto. Zrazu sa usmiala.
„Cítil si to ocko?“
„Áno. Ako si to urobila, čo si to vlastne robila.“
„Na chvíľu som bola ty.“ Zasmiala sa. Neveriacky na ňu vyvalil oči. „Lea, však ti starký zase rozprával o zaklínačoch?“ podozrievavo sa spýtal.
„Áno. Je to však úplne inak. Len nemám to srdce mu to povedať. Tak sa snaží.“ Pokývala dôrazne hlavou. Juraj opäť stratil reč. Lea už nebola tou starou Leou. Akoby bola niekto úplne iný, neznámy. Srdce mu zovreli obavy.
„Poď srdiečko. Pôjdeme sa poprechádzať a ty mi porozprávaš, ako je to. Áno?“ vstala a s dôverou sa ho chytila za ruku. Pomohol jej obliecť a vydali sa úzkym chodníčkom vykopaným v hlbokom snehu.
„Bodrík mal pravdu. Naozaj je na tebe pach smrti. Teraz už tomu rozumiem.“ Prehodila ticho.
„Čo... to hovoríš Lea?“
„Zabil si svoj živočíšny druh. Vtedy získaš ten pach.“
„Mlč preboha! Desíš ma. Lea cítiš sa dobre?! Pôjdeme k lekárovi.“
„Načo ocko? Som zdravá.“ Chladne odvetila.
„Lea máš šesť rokov. Si moje, malé, milované dievčatko. Nemôžeš... preboha! Čo sa ti stalo?!“
„Ocko zmier sa s tým, že som dospela.“
„Nemôžeš dospieť! Máš šesť.“
„Ale môžem. Som zaklínač, či sa ti to páči, alebo nie. Ešte to všetko nedokážem kontrolovať, ale učím sa rýchlo.“
„Lea zakážem starkému ti o tých hlúpostiach rozprávať a pôjdeme k lekárovi. Vyšetria ťa... a...“ bezradný zmĺkol.
Prudko sa ho pustila a zamračila sa.
„Môžeme ísť k lekárovi, oci. Bude mať pred sebou to, čo chceš aby mal. Šesť-ročne dievčatko. A lekár skonštatuje, že som vyspelá na svoj vek, ale úplne v poriadku.“
„Čo sa ti to stalo Lea?“ zaúpel nešťastný. Uvoľnila sa a opäť usmiala.
„Ocko, neboj sa. Som v absolútnom poriadku. Som len iná, ako ostatné deti.“
„Rozprávaš, ako dospelá žena. To už nie si ty. Nemôžem tomu uveriť.“
„Ocko, upokoj sa. Zaklínačov nie je veľa. Netuším ako ti to vysvetliť, aby si to pochopil a aby som ťa nedesila. Zaklínači dedia schopnosti svojich predkov.“
„Ako dedia, čo dedia?!“ nevychádzal z údivu.
„Zdedila som všetky schopnosti a vedomosti celej línie zaklínačov. Mojej línie. Pred dvoma mesiacmi zomrela moja predchodkyňa v Škótsku. Jej schopnosti i vedomosti prešli na mňa, asi tak... v zjednodušenej verzií,“ pokývala hlavou, „keď zomriem ja, tak ten ďalší zaklínač ich zdedí po mne. Je to jednoduchý kolobeh. Nemusíme sa všetko učiť a uvedomovať si sami seba. Jednoducho všetko zdedíš. Je to potom oveľa jasnejšie a ľahšie.“
„To nie je možné. Nič také neexistuje!“ zafučal. Potmehúdsky sa usmiala.
„Zvykneš si nato, nerob si starosti ocko.“ Vzdychol a snažil sa vstrebať tie absurdné informácie.
„Povedzme, že na chvíľu pripustím, že sa mi nesníva. Kto bola tá Škótka?“
„Veľmi múdra žena. Mala nezvyčajne povolanie, ale zaujímavé. Dokázala veľa veci, okrem iného rozumela zvieratám, presne ako ja.“
„Ako až nezvyčajné?“ nedalo mu.
„Venovala sa patológií, tiež aj genetike.“
„Patologička? Vieš vôbec, čo to znamená?“ zasmial sa.
„Samozrejme. Vykonávala obhliadky pozostatkov telesných schránok nášho živočíšneho druhu. Určovala príčinu smrti.“
Otvoril ústa, neschopný prehovoriť.
„Chcem, aby si mi vrátila starú Leu. Moje malé, nevinné dievčatko!“ zahrmel nahnevaný. Pokrčila plecami.
„Dobre oci, nechcela som ťa nahnevať. Mám ťa veľmi rada.“ Zašepkala. Prudko ju objal. „Desíš ma Lea.“ Zaúpel vyvedený z miery. „Ja viem. Potrebuješ čas to všetko vstrebať. To sa utrasie.“
„Lea o tomto nebudeme s nikým hovoriť, dobre?“ zašepkal s obavami.
„Nikto to nezistí, dokážem sa ovládať. Teda vie o tom ochranca, ale ten nebude robiť problémy. Je v jeho záujme, aby som bola neviditeľná.“
„To je zase kto?“ zamračil sa.
„To je človek, ktorý sa stará o zaklínača. Už by sa tu mal každú chvíľu objaviť,“ na chvíľu sa zamyslela, potom sa jej tvár vyjasnila.
„Ak chceš môžem byť zase Lea, ako pred tým.“ Navrhla mu miernym hlasom s nesmelým úsmevom.
„Je také niečo možné?“
„Samozrejme. To, že som zdedila schopnosti zaklínačov neznamená, že sa do mňa prevtelili. Som to stále ja. Mám len ich vedomosti a schopnosti.“
„Lea tieto informácie si naozaj musíš ponechať pre seba. Ak je len zlomok z tohto skutočný... bude to nebezpečné.“
Zahľadela sa na neho a opäť pocítil mrazenie v zátylku.
„Nerob to Lea, je to nepríjemné!“ upozornil. Usmiala sa a opäť ho objala. Odrazu z neho spadlo napätie i obavy. Cítil sa pokojný, vyrovnaný a šťastný ako nikdy predtým.
Od toho dňa sa Lea zmierila so svojim vekom i vedomosťami. Bola zase to nepokojné dievčatko. Všadebolko s tisícami otázok a neskrotnou energiou. Len v prítomnosti svojho otca sa správala prirodzene. Často sa rozprávali o jej schopnostiach, rozprávala mu príbehy zaklínačov z minulosti. Zmieril sa s jej nadaním. Už ho nedesilo, ani nerozčuľovalo.
Bolo tesne po novom roku, keď sa vrátila z lesa. Zničená sa posadila na lavicu. Otec zdvihol oči od polievky a zahľadel sa na ňu.
„Si v poriadku Lea?“
„Nie. Práve dokonal Bodrík,“ smrkla. Položil lyžicu a podišiel k nej. Usadil si ju na kolená a privinul.
„Bol už starý, ledva chodil. Je mu takto lepšie. Zaslúžil si pokojnú smrť.“ Upokojujúco šepkal.
„Ja viem. Sám požiadal o prepustenie... ale bude mi chýbať.“ Rozplakala sa.
„Ty si ho... ehmm... prepustila?!“ priškrtene zo seba vytlačil.
„Odobrala som mu život... ja... je to jedna z tých veci.“ Šepla.
„Ako si to urobila?“ nedokázal sa ani nadýchnuť.
„Priložila som mu ruky na hlavu. On len zatvoril oči a vydýchol.“
„Chceš mi povedať, že... dokážeš tiež odobrať život! Ako je to mož...?“ znepokojený nedokončil vetu.
„Je to dar zaklínačov. Vyslobodiť z utrpenia.“ Zamračený jej pohliadol do oči. „Aj ľudí?“ stŕpol.
„Aj ľudia sú živočíšny druh. Sú to cicavce.“ Preriekla ticho. Pevne ju objal a hodnú chvíľu kolísal v náručí.
Pre nedočkavých, pokračovanie je tu : http://www.1000knih.sk/obchod/romany/zlodejka-v-dusi-lea-1cast-uputavka
Komentáre
Prehľad komentárov
vďaka aj za tretí diel...už aj ten som "spráskala"... a teraz netrpezlivo čakám na ďalší :-)
Ďakujem
(Tincamela, 24. 5. 2021 16:49)
Milá Maja.
Zase ma potešil váš komentár, ďakujem. :-) Som zároveň veľmi rada, že sa vám dvojka páčila. Práve je na schválení trojka, takže by sa už každú chvíľu mala objaviť na 1000 kníh. Posledný diel práve revidujem. Som už pri konci. Nemalo by to trvať dlho a objaví sa aj štvorka na 1000 kníh :-)
Ďakujem za vašu priazeň a dúfam, že sa vám aj ostatné diely zapáčia.
:-)
(Maja, 24. 5. 2021 14:09)
ďakujem za druhý diel o Lei na 1000 kníh, "zhltla" som to na posedenie :-)
už sa neviem počkať, ďalších dielov, ako to celé dopadne a čím ešte prekvapíte. Klobúk dolu pred Vašou fantáziou. :-)
:-)
(Maja, 25. 5. 2021 13:14)